Text

Pekný deň prajem

26. 5. 2015

Spakoval sa z Edinbru

Pipkoš.

Pred pár dňami sa udiala pomaly už normálna vec. Zbalil som sa a odišiel som z Edinbru. Späť do Európy sa zrejme vrátim až v septembri, ale o tom kde som porozprávam až časom.

A jak som sa tak nebalil, robil som všeličo iné. Napríklad som si pozrel čo za random fotky to mám v mobile.

Napríklad som si spomenul ako som našiel možnosť dobrodružne cestovať za novými zážitkami.
https://goo.gl/maps/Npa9K keby dakto potreboval :P


Potom som tu jeden deň našiel dosť fajnový západ slnka. Keby som odfotil o dve minúty skôr tak by to ešte aj parádna fotka bola. Z úžasu som na to zabudol. A teda, keby som vedel fotiť a mal spomenutiahodný foťák.


No ale okrem toho že som odchádzal, odchádzali sme aj z bytu nadobro, tak sme ho museli tej realitke uprateť. A takto to veľmi rýchlo skončilo.


Vraj som si tam zabudol sušiť kopu slipov čo ma po odchode nepríjemne prekvapilo.

Pipkoš.

16. 4. 2015

Nedokončená bájka vrabca Drozda



Bolo obdobie budovania hniezd, ale po dňoch ťažkej práce konečne sedeli vrabce vo večernom slnku, oddychovali a čvirikali...

"Sme takí malí a slabí. Predstavte si aký by bol život ľahký keby sme mali sovu ktorá by nám pomohla postaviť naše hniezda!"

"Jasné!" povedal druhý. "A mohla by sa za nás starať o našich rodičov, aj deti."

"Mohla by nám v mnohom poradiť, a strážiť mačku z tamtoho domu," pridal tretí.

Po chvíli starý Pastus, ktorého názory si všetci vážili, povedal: "Pošlime prieskumníkov všetkými smermi a pokúsme sa niekde nájsť opustené sôvä, alebo vajce. Malá vrana by tiež mohla byť, alebo lasička. To by mohla byť najlepšia vec ktorá sa nam kedy stala. Aspoň od otvorenia Pavilónu Nekonečného Zrna v hentom dvore."

Kŕdeľ bol úplne nadšený, a vrabce začali všade čvirikať čo hrdlo dalo.

Len Drozd, večne podráždený jednooký vrabec, nebol presvedčený o múdrosti tohto úsilia. "Toto bude iste naša skaza," zafrflal. "Nemali by sme sa najskôr zamyslieť nad umením zdomácnenia sôv alebo ich kroteniu? Predtým ako takého stvora medzi nás privedieme?"

Múdry Pastus odpovedal: "Krotenie sovy znie ako extrémne ťažká vec. Dosť ťažké bude vôbec nájsť vajce. Začnime s tým. Keď sa nám podarí vychovať sovu, môžeme sa vrhnúť na túto ďalšiu výzvu."

"Ale v tom pláne je vážna chyba!" namietal Drozd; ale jeho protesty boli zbytočné, keď sa už celý kŕdeľ zdvíhal plniť plán načrtnutý Pastom.

Len dva či tri vrabce ostali pozadu, a spolu sa začali pokúšať vymyslieť ako by sovy mohli byť skrotené alebo zdomácnené. Veľmi rýchlo si uvedomili, že Pastus mal pravdu: je to naozaj komplikovaný problém, obzvlášť keď nemali žiadnu sovu na ktorej to testovať. Napriek tomu, snažili sa ako mohli, a stále sa báli že sa kŕdeľ môže vrátiť s vajcom skôr ako nájdu nejaké riešenie.

Nevie sa, ako príbeh končí, ale autor venuje túto knihu Drozdovi a jeho nasledovníkom.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------

Takto začína stále čerstvá kniha "Superintelligence: Paths, Dangers, Strategies". Na Slovensku sa dá objednať napríklad cez Eurobooks.

Nick Bostrom je profesorom filozofie na Oxforde, a vo svojej knihe rozpráva hlavne o tom, čo sa stane keď stroje predbehnú ľudí vo všeobecnej inteligencii. V skratke, je dosť možné, že ešte za môjho života... sa udejú zaujímavé veci. A ja chcem byť pri tom.

Nick zároveň neprezentuje svoj pohľad, ale je príde mi to veľmi dobrý prehľad názorov ľudí čo k tomu majú čo povedať. Ešte som nedočítal, no už určite odporúčam.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------

Zároveň je tento blog mojím prvým pokusom o preklad nejakého textu.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------

Mimochodom trapas, neprečítal som si pravidlá blogu na dennikN, a v podstate toto tam nemôžem uverejniť. Priznávam sa.

Nový blog

Čaute.

Spravil som si nový blog.
https://dennikn.sk/autor/prachetit/

Tá moja predstava že budem písať každý týždeň, mi vydržala celkom dlho. Ale časom sa mi prestalo chcieť písať stále o sebe. A z času na čas som dostával inšpirácie na veci, ktoré by si mohol prečítať aj niekto kto ma nepozná. Tak som spravil nový blog, s redšou frekvenciou, a budú tam len veci ktoré aj majú čo povedať.

Zväčša.

Snáď.

Sem sa tiež z času na čas vrátim, keď sa mi stane dačo príliš veselé a budem sa mat chuť podeliť. Vidíme sa časom, zatiaľ sa majte fajne.

Toten hladný.

14. 3. 2015

Singapurské dojmy

Tak som mal možnosť stráviť zo dva týždne v Singapure. Viac-menej pracovne.

Každý vie, že Singapur je čistá krajina. A bezpečná. Asi preto som mal dojem že aj dobre zorganizovaná. No to ani zďaleka. Dva týždne som sa ponevieral s kopou indických robošov po nedokončenej univerzite (Singapore University of Technology and Design). A bol som prekvapený. Napríklad ich nenapadlo že keď mi dajú stôl v kancelárii, zišiel by sa mi do nej aj prístup. Asi chceli aby som sa cítil ako doma tak mi dávali podpisovať kadejaké papiere a posielali ma za ďalšími neznámimi ľuďmi, že aj oni to musia podpísať, a že tí ľudia to majú dať ešte niekomu inému a potom vrátiť mne a ja to mám zase zaniesť sem. A iné nezmysly. Fakt ma to prekvapilo.

Ale to nič. Ja som sa dosť zabával. Ale čo iné ako robota?

Tak na začiatok nejaké tie dojmy.
Ľudia sú tu fajn.
Jedlo je tu super.
Ľudia nie sú až tak fajn.
Jedlo vôbec neni také super.
Všetko to a ešte viac.

Už pred príchodom som totiž počul že mám ísť jesť tam kam chodia domáci. Že to bude lacné a dobré. A keď pôjdem tam kde turisti, že to bude drahé a zlé. A je to pravda.

Býval som tu na kraji Bedoku, kúsok od letiska a aj univerzity. 2 minúty od domu som mal Bedok Market. Nejaké 24h potraviny, a zo 10 obchodíkov s jedlom, niektoré tiež otvorené 24h. Obchodík s jedlom volám niečo medzi reštauráciou a street foodom. Bolo to viac menej na ulici, ale boli tam dlhodobo, mali kvázikuchyňu, a všetko tam bolo dobré. A lacné. Jedol som len vonku a minul som tak ~10eur denne. A bolo to fakt super. A keď som si raz dačo dal v centre v podobnom pohostinstve, bolo to horšie, a stálo 4, slovom štyri, -krát toľko.

A tí ľudia. No, sú fajn, ale potom sa začnú tlačiť všade, a v centre je husto. A všimol som si že keď im niekto stojí v ceste, nepoprosia ho aby sa posunul alebo uhol alebo čo, ale proste idú a pretlačia sa bez akéhokoľvek náznaku interakcie. A to mi príde také na facepalm. Poriadny. Ale dať. Im.

A potom som sa nejako zjavil na koncerte. Vážnej hudby. K nejakej príležitosti mal koncert Young Musicians' Orchestra verejne prístupný, tak som tam zahol. A mali tam v info aj dosť veľkým, že deti sú tiež vítané, ale prosia rodičov aby nerušili ostatných. No a dosť ma prekvapilo, ale v tej sále (bola veľká), bolo asi 50 decák do troch rokov. No a jasné že sa tam nudili, revali, a daktoré sa pobili a revali viac. Tie lepšie spali. Vedľa mňa sedeli rodičia s asi 15 mesačným deckom. A tomu ten koncert prišiel vtipný. Kukal sa, a nahlas sa rehotal. A tak prvú polku koncertu všade behali organizátori a vyhadzovali všetkých ktorým decká začali revať.

---

Bývam tu cez airbnb, a domáci v nedeľu večer robil nejakú grilovačku (tuším mal nový gril) a ma zavolal že ak tam budem mám sa k nim pridať. Tak som bol jediný čínsky nehovoriaci na party, a dosť ma to bavilo. Aj keď všetci hovorili skoro stále po čínsky. Mosel som ochutnať všetko čo sa dalo. Mäso na paličkách. Voláke sotong. Asi to bola sépia. Potom prasačie uši. Tie mi fakt nechutili. A raja. Nie som si ale istý, lebo to mi vedel domáci len zašarádiť. Singapurské pivo.

Inač, ázijské pivá ma bavilo celkom skúšať. V priemere nič moc, ale niektoré boli mega dobré. Harbin beer je super. Už viem že raz pôjdem do Harbinu na pivo.


No a tak celkovo, je to pekné mesto, ale len mesto. A keď rád hory, nie je to úplne ono.

Ale aspoň som tu našiel dvojmetrovú jaštericu, ktorú mi domáci nechceli veriť. Aha.


Vlastne, bol to 30 metrový šarkan, a tie halúzky pri ňom sú duby. Tak som sa zľakol, a skočil som tam do žita.

Ešte by sa dalo dačo napísať, ale mám pocit že by som si zachvíľu začal vymýšlať. Snáď dám dáke fotky na fb časom.

8. 3. 2015

Raje, prasačie uši, žraločie plutvy,...

S domácim, čínsko-singapurská grilovačka spolu s pilotmi v zácviku, čo idú kerovať veľké Boeingy pre China Eastern Airlines.

Ochh, idem spať kým mi bude zle.

24. 2. 2015

Novje mláďenca príhodi a skúsenosťi

Som tu. Krajina nemožných pisoárov.

Kde? No tam kde sa voda v záchode vôbec netočí naopak. Ba priam sa netočí vôbec.

Už snáď tušíte, že som v krajine kde sa vás všetko snaží zabiť alebo aspoň poobkúskať. A keďže ja som ja, musel som si to ísť na vlastnej koži (doslova) odskúšať.

No ale pekne po poriadku. Porozprávam ten príbeh ako som šiel v Austrálii turistikovať s Fotovou mamou od začiatku. Áno, s pani Potočnou.


Intermezzo: 
Ospravedlňujem sa tým čo Fota nepoznajú. Ostatní sa už miesto tohto odstavca smejú. Len spomienka na neho vyčarí úsmev na každej tvári ktorá s ním mala tú česť. Keby som ho tu chcel popísať, minulo by mi to asi 13 blogov. Prvé 4 by som vravel o niečom inom. Ďalší, ktorý by som sľúbil o týždeň by mi trval dva mesiace. Potom by som zopár v zopár blogoch zhrnul prečo som to nestihol, a na zvyšok už zabudol.


Foto, matematik, ktorý jedného dňa zmizol. Až s neznámym odstupom času sme zistili, že je na Novom Zélande, a trénuje tam juniorov kajakárov. Cool.

Mal som sa zjaviť v Sydney, a tak som mu napísal, či je stále na Zélande, že by som ho reku prišiel pozrieť. On že reku nie, a že bude vtedy v Sydney. Býva až skôr za Sydney, a tak sme sa dohodli že sa stretneme a skočíme dakam do hôr.

Tak sa aj stalo. Stretli sme sa. (Seriózne). Vyzdvihol ma v piatok večer na vlakovej stanici a viezol ma kamsi ku vodáckemu areálu. Cestou mi porozprával, že teraz trénuje Švédskych juniorov, a že sem došli na zimu prípravu, a že vlastne došiel iba jeden a že má 24 rokov. Tak sme došli do skromného ale o to coolovejšieho príbytku, a ma tak predstavuje: Toto je Isak (po anglicky), toto je moja mama (po slovensky).

Došla ho pozrieť.

Potom Foto vravel, že on vlastne nemôže nikam ísť, lebo trénuje. A neskôr si spomenul že sú zajtra aj preteky a že tam musí byť. Tak že nás ráno dakam oboch hodí, a môžme ísť.

Do Blue Mountains sme išli. Je to taká skôr plošina, z ktorej na obe strany idú fajné kaňony. Pri Wentworth falls sme sa vyložili, s tým že uvidíme kto sa kam vydá. Vydali sme sa trocha spolu, a šli sme trocha dole. A videli sme hmlu.

Fotova mama

Spokojne som si s pani Potočnou pokecal, podozvedal som sa všeličo nové o rodine, ale najviac ma dostala otázka "A koľko mojich synov ty poznáš?"


Zase sa smejú.


Niekedy pred obedom sme sa na križovatke rozdelili, a šiel som do neznámej divočiny sám. Naozaj neznámej, mapu som nemal, a vyzerali byť všade po ceste mapky okolia tak reku že to bude ok. Vybral som sa za okraj mapy, kde bola taká cesta, a značka to Leura.

No, stratil som sa.

Podľa informácie od Fota to malo byť relatívne ďaleko. No, nebolo.

A tak keď som časom nejak stratil lesný chodník, a postupne sa ocitol na normálne na ceste, a na mieste kde som chcel byť, neuvedomil som si to. Tak som išiel ďalej smerom, ktorým to cca pokračovalo. Idúc popri tej ceste, hľadajúc odbočku  spať do lesa, som sa časom začal čudovať prečo po tej ceste nechodia autá. Trocha ma to štvalo, lebo som si chcel niekoho stopnúť a spýtať sa kam to idem. Asi po troch kilometroch tá cesta skončila. A nejaký chodník, s cedulou že bla bla, 185m. Za tých 185m skončil aj chodník, kaňon vpredu, kaňon vpravo, kaňon vľavo. A hmla.

Vodopád či oblakopád?

Tam som nechcel ísť. Tak si to reku odšlapem späť. Začnem ísť, a auto oproti. Hm, škoda že nie opačným smerom. O 15 sekúd už ide opačným smerom, a podarilo sa mi ho stopnúť. Babka sa tam aj s vnučkou na zadnom sedadle išla otočiť. Doteraz neviem prečo.

        "Kam ideš?" pýta sa.
        "Neviem," odpovedám, "nejaké rady?"

Nakoniec ma zaviezla do slepej uličky, ku cedule bez šípky ktorá tam mala byť aby som sa nevybral zlým smerom, že Leura Cascades. Poďakoval som a išiel som zle.

Nakoniec som sa tam dostal, a šiel kus dole do kaňonu. Malé mapky s malým okolím sa časom znova objavili, tak som sa šťastne vybral hlbšie ako som pôvodne chcel. No najskôr som sa trocha zhrozil ako obutí tu sú puberťáci schopní ísť na rande. Aha!!?!

Puberťáci

No ale bolo to super. Zišiel som do niečoho čo bolo oveľa viac dažďový prales ako hora/les. Furt tam po mne bliakali papagáje, a nejaké iné srandy čo som identifikovať nevedel. Asi 20 minút som po ceste počúval papagáje ktoré zneli ako kolečká od starého banského vozíka a aj ma celkom potešilo keď prestali.

Tam dole som sa vybral. Snáď nie tí z minulej fotky

Kúsok chodníka

Veľmi málo ľudí som tam dole stretol, tak som sa aj celkom tešil. Aj keď potom ma napadlo že to nemusí byť len dobre. Každopádne, keď som začal zase pomaly stúpať, skoro som sa dosral.

Všimol som si na boku dačo malé pricucnuté, zdalo sa mi že to je asi pijavica, ale nejaká malá (neskôr som zistil že nenacucaná). To bolo ešte v pohode. A hneď na to som našiel takú fakt veľkú nacucanú mi trčať z pupku.

Ja som sa tak zľakol že som vyskočil. Kedže som dosť flegmatik, a skôr sa v takých situáciach zvyknem smiať, dosť ma ten pocit prekvapil. Fakt som sa toho zľakol. Až tak že ma načisto opustila duchaprítomnosť a neodfotil som si to. Nejak som to zo seba dostal/vytrhol.

Three Sisters v zástupe

Keď som sa cez Giant Stairway (dosť morda) dostal hore, našiel som v hlavnej dedine ku ktorej som vyšiel daké informácie. Reku že takéto som mal, tri kusy, som to vytiahol, a že či mám dačo robiť aby som z toho neumrel.

        A oni že "ne, to je v pohode, ale nabudúce to nevyťahuj."
        Tváril sa ujo moc ľahostajne, tak "isto? Ale viete, ja nie som z Austrálie."
        "Hej, to je v pohode, aj tak to nabudúce nevyťahuj."

No dobre teda, skočil som na záchod, podozrievavo povyhrniem jeden noháv, a hneď 2 cm nad ponožkou dve dalšie. Turbo veľké. Nalepené na sebe jak tí sprostí puberťáci. Tak som to opatrne zase zhrnul a idem späť na informácie.

        "...aaaa čo mám teda robiť keď to nemám dávať preč?"
        "Nechaj ich kým sa nepustia samé."
        Pozerám naňho jak kôl do plota, "a nejaká iná rada by sa nenašla?"
        "No ešte ich môžeš posoliť, alebo keď máš cigaretu tak to môžeš pripáliť."

Nakoniec sme sa dohodli že mám ísť do lekárne a tam mi povedia, a dajú možno aj niečo ako soľ.

V lekárni že ne, soľ tam nedávaj, nechaj ich kým sa pustia samé. Vraj keď ich posolím, tak ich síce zabijem, a pustia sa, ale vyvracajú sa do mňa, a ktohoviekoho všetku krv spolu s tým. No dobre, aspoň argument. Vraj mám ísť na hotel, a počkať kým sa pustia sami a potom to nejak zmordovať a zahodiť. Upozorňujem, že to som sa ešte podozrieval že ich mám možno o dosť viac, lebo som sa pozrel len na minimálny kúsok tela medzi pásom a členkami, a hneď dve.

Tak keď som sa pýtal ako dlho to trvá, povedala mi že 10-15 minút. No boha, mal som chuť už všetkých tých austrálčanov zahlušiť aj ich zvieratami. Už to tam mám tak aspoň dve hodiny. Kukla na mňa lekárnička, neveriacky jak ja na ňu, že jej to mám ukázať. Trocha jej tie oči povyliezli, a priznala že je divné že sa ešte nepustili. Keď som spomenul že hotel je v Sydney, a bude mi to tam trvať aspoň 3 hodiny, zmenila názor, že to nemám ísť najskôr na ten hotel. Tak mi teda začala kresliť ako vyzerajú tie zuby čo to má, a ako ich niečím tvrdým a ostrým podobrať a vypáčiť, a dostať von. Povedala jednoznačné NIE keď som sa spýtal či mi to nechce dať dole ona. Vraj je to hnusné :D

Tak som nakoniec nabitý informáciami zašiel na verejné záchody, a keď som si dal dole gate, celý ščasný som našiel už len jednu. Kto by to bol povedal, že ma niekedy poteší že si nájdem na nohe pijavicu. Kým som sa s tým hral, zopár ľudí aj zabudlo že sa chcelo vyčurať a pobralo sa zase preč.

A tak spoznávam novú zem. Som zvedavý čo sa mi podarí zmajstrovať o týždeň.

P.S. Chcel som napísať aj o Sydney, ale nejak sa to natiahlo.
Tak, je tu fajn, ale na Edinburgh to nemá.

11. 2. 2015

Moja vízia 2 (dostáva rany)

Budem nesmrteľný. Alebo všetkých zabijem.

Už je to rok a pol, čo som sa tu pokúsil sformulovať a verejne prezradiť svoju víziu.

Je zaujímavé si to po sebe prečítať. Skoro by som sebou pohrdol za to ako som to napísal. Niektoré veci sa mi páčia, niektoré menej. Neviem aký názor by som si na seba vytvoril keby o sebe prečítam len to. Trocha ma to znepokojuje.

No ale späť. Dnes mám pocit, že tá moja vízia v posledných dňoch dostala silnú ranu. Vôbec to nemyslím negatívne. Podľa mňa je prirodzené, že sa mi predstava o mojej budúcnosti vyvíja, je iná ako bola pred troma rokmi, a o dva roky keď budem blízko koncu PhD bude zase iná.

Niektorí si povedia, že preto nemá zmysel mať tu víziu a ísť si za ňou. Je to naopak, verím že sa vyvíja práve tým že si za tým človek ide a zisťuje o nej viac.

Mám pocit že sa stalo niečo čo tou víziou proste výrazne pohne.

Okrem iného som inšpirovaný niečím úžasným novým a unikátnym začal zase viac čítať. A prečítal som si niečo o tom čo si múdri ľudia myslia o budúcnosti a dôsledkoch umelej inteligencie.

Stále spracovávam čo som sa dozvedel, objednal som hneď ďalšiu knihu nech sa dozviem viac, ale mám pocit že keď zapracujem očakávania budúcnosti v tomto kontexte, tou mojou víziou to dosť pohne. A malo by aj tvojou.

Zhrniem to do jednej vety.

Je dosť možné, že ak nezomriem skoro násilnou smrťou, budem nesmrteľný alebo stihnem koniec ľudstva.


Ak tomuto uverím, ako môže toto nezamávať s životnými plánmi? Je skupina ľudí, ako napr. Ray Kurzweil, ktorý veria že sa okrem iného k nesmrteľnosti naozaj dostaneme, asi v roku 2045. To je o 30 rokov!

Samozrejme, sú iní ľudia, ktorí sú viac skeptickí. Napr. Stephen Hawking alebo Bill Gates. Šialené však je, že títo ľudia vôbec nepopierajú že toto bude možné! Oni tam len pridávajú veľké AK, sa nám bezpečne podarí prejsť tej superinteligencii. A že to nemusí byť ľahké, a je dosť možné že to proste neprežijeme.

Vidím čo sa v tej oblasti stane nasledujúci rok, dva. Ale nenapadlo ma pozrieť sa ďalej. Vôbec ma nenapadlo, ako dramatické to môže byť. Keď to strávim, to môže mať ohromný vplyv na množstvo mojich, svetonázorov povedzme. Neodvážim sa teraz viac napísať. Ale fakt vám všetkým odporúčam prečítať si

http://waitbutwhy.com/2015/01/artificial-intelligence-revolution-1.html

Naozaj, spravte si cez víkend čas. Všetci. Aj keď neviete dokonalo po anglicky.

Zrejme sa do leta pokúsim znova napísať, čo je mojou víziou. Myslím, že toto ňou dosť zamáva v tom zmysle, že proste chcem byť pri tom ako sa to stane. Preto som začal tým, že

Budem nesmrteľný. Alebo všetkých zabijem.