Text

Pekný deň prajem

16. 12. 2013

Prečo som malý filantrop (alebo morálny blábol?)

Juj, nejak sa mi nechce písať.

Takmer všetci doma aj vonku si myslia, že povedzme školstvo je v zlom stave. Mnoho z nich povie aj že by veľmi chceli aby to bolo inak. Niektorí, ktorí majú talent aj ochotu, v tom školstve aj nejaký ten svoj kúsok aj zlepšujú.

Čo to však znamená, že by som chcel aby to bolo inak? Všetci vieme, že to sa nestane "len tak". Na zmenu treba vyvinúť nejakú snahu. V tomto prípade nemalú.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------

Pred časom som tu písal o tom, prečo je Trojsten super, a ako veľmi ovplyvnil môj vývoj, život a vlastne celý svet a galaxiu a vôbec. Pred tým ako som začínal PhD, som sa tešil na to, že akonáhle začnem mať pravidelný príjem, začnem z neho pravidelne jedno percento posielať späť Trojstenu. A nie len to. Začnem o tom všade hovoriť a presviedčať ľudí aby to robili tiež. Nie Trojstenu, ale niečomu, o čom si myslia že je super projekt, že robia správnu vec, alebo niečo v tom zmysle.

Čo som však nečakal a stalo sa je, že akonáhle som poslal zo svojho prvého štipka prvé percento, prestal som mať chuť o tom hovoriť. Začal som chcieť si to nechať pre seba. Len to spraviť, spraviť to aj o mesiac aj o dva, nikomu to nepovedať a len si užívať že to robím.

Keď som sa teraz snažil napísať prečo to robím, zistil som že to neviem sformulovať. Rozhodne ma to nerobí šťastným, lebo šťastne sa cítim tak či tak. Nerobím to ani pre to, že by som si myslel že to je dobrá užitočná vec. To ma nejak nikdy nemotivovalo. Vždy som skôr robil zaujímavé veci, a to či to bolo aj užitočné, ma nezaujímalo. Skôr sa chcem na Slovensko vrátiť a chcem aby sa na Slovensku diali veci, o ktorých si myslím, že sú... správne? Neviem, ani to nie je ono. Aj na to sa dá pozerať rôzne.

Keby som mal neobmedzenú moc niečo zmeniť, bolo by to aby u nás školstvo fungovalo lepšie. Nechcem sa tváriť že by som vedel, ako to spraviť, to nie. Je to také Keby. Ale Keby nie je, a ja aj tak chcem aby sa to zmenilo.

Nechcem aby ste teraz začali posielať koruny Trojstenu. Bolo by to priam až hlúpe ak Trojsten nepoznáte. Chcel by som však, aby ste sa okolo seba poobzerali, a zamysleli sa nad dvoma vecami. Čo sa Vám vo svojom okolí nepáči, či chcete aby sa to zmenilo a čo sa Vám páči že ľudia robia. Jedno si vyberte, čo je podľa vás naj.

Ak nie ste z lazu, som si takmer istý že niekde v okolí sa deje niečo čo sa snaží upraviť prostredie v ktorom žijete. Napríklad mobilné záhrady v sa snažia využiť nepoužívané pozemky v centre BA a dočasne ich zmeniť na záhradu, ktorá sa bude dať v prípade potreby presunúť na iné miesto. Síce neviem ako fungujú, ale určite sa potešia ak im napíšete a spýtate sa, či nepotrebujú s niečím pomôcť v sobotu popoludní.

Hm, no ale ja som zaneprázdnený, a keď mám zriedka čas, tak si ho chcem vychutnať a oddýchnuť si. To nevadí, iným organizáciam ako povedzme LEAF sa asi tak ľahko nedá pomôcť jednorazovo v sobotu. Robia však super veci, povedal by som že každú korunku navyše dobre zužitkujú. Alebo ak je v srdci história, môžte pomôcť opraviť hrad. Neni to super? Viete akí sú američania roztopení že na Slovensku máme naozajstný hrad? A ešte existuje ďalšia kopa super aktivít o ktorých neviem alebo som nespomenul.

No ale ja zase teraz nemôžem ani korunku dať. No nevadí, vymyslite niečo iné. Aj keď teda všetko čo napadá mňa sa dá zaradiť do tamtých dvoch kategórii. Tak možno sa treba znova zamyslieť, či naozaj chcem aby sa tamto zmenilo, alebo či naozaj chcem aby to tí ľudia robili.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------

Prevelice si myslím, že je dôležité, aby ste si nevraveli že teraz nie, teraz som ešte malý, teraz nemám moc čo pomôcť. Práve naopak. Sa pozrite, väčšinou rodičia už ťažšie menia svoje zvyky. Bolo by super keby si mladí ľudia zvykli malinkú časť posúvať niekde ďalej. Kľudne menej ako percento (samozrejme, kľudne viac). Ale pravidelne. Totiž veľa z nás mladých a chudobných raz bude nie tak mladých a nie tak chudobných. Vtedy veľa z nás už nebude mať moc času čo rozhadzovať naokolo, ale to malé percento prestane byť také malé. A pre niektorých začne byť veľké, a ak budeme vtedy naučení niečo posúvať ďalej, ľahko sa to už zmení na 5%, a to už niekomu spravíme radosť, že sa nemusí venovať peniazom, ale tomu čo chce okolo seba zmeniť.

A prečo je dôležité pravidelne, povedzme mesačne? Niektorý taký mladý ujo zarába 833 korún. Je ľahké sa vzdať 8 korún mesačne. To je pár krát si nekúpiť brblavú vodu ale dať si čistú. A odložiť si o 3 koruny menej. Ale keď niekto príde pred Vianocami, že daj preč stovečku, to sa páčiť nebude.

Na inšpiráciu, v podpore talentov: TrojstenP-MATSezamStromManageriaLEAF
V iných oblastiach toho moc nepoznám, som len filantrop amatér, ale určite máte v okolí škôlku, možno detský domov ktorému sa isto zíde niečo čo doma nepotrebujete. Alebo aj Dobrý anjel vraj robí mega robotu. A učiteľky z Dobšinej tiež.

-----

Samozrejme, nečakám od každého, že bude môcť rozdávať jedno alebo druhé. Niekto kto sa snaží rozbehnúť svoj podnik často pracuje 14 hodín denne a veľmi sa stará o každú korunku. Niektoré rodiny si tiež asi nemôžu dovoliť nič odložiť. Ale viac ako polovica Slovenska by podľa mňa mohla.

9. 12. 2013

Oneskorený

No, pred týždňom som sa odmlčal lebo sa toho jaksi moc veľa udialo. Tak sa to dnes pokúsim trocha zhrnúť. Trocha.

Prišlo sem, do Ameriky, vďakyvzdanie. Nezistil som síce presne čo to u nich má znamenať, ale bol som na poriadnej večeri s poriadnym turiakom. Okrem mňa sú tu aj ďalší Slováci, a jedna rodina (tiež bývalý Trojsten) pozvala ďalších Slovákov na večeru tak som mal možnosť spoznať ďalších ľudí a najesť sa ako... dosť.

Trocha sa pretiahla a po 2.5 hodinách spánku som sa vybral na roadtrip na juh. Šli sme pozdĺž legendárnej Highway 1, zastavili sa na kope miestach, a jednu noc sme strávili v Santa Barbara, druhú v Los Angeles. Musím povedať, že to bol divný posledný november keď som sa bol schladiť v oceáne. Bolo to veselé a trochu ďaleko.

Vrátil som sa a dokončil som prvý článok, na ktorý sa môžte --pozrieť--, ak máte pocit že sa vám nechce robiť to čo robíte. Snáď sa bude chcieť potom viac. Len nečakajte, že niečomu porozumiete.

A vybral som sa na NIPS (konferenciu). Je pri Lake Tahoe - jedno z najznámejších amerických dovolenkových destinácií. A je to tu fajné. Aha


Niekto by si mohol myslieť že v slnečnej Kalifornii nie je nikdy zima. Omyl. Toto je stále Kalifornia (bývam asi 30m od Nevady, a 60m od veľkého kasína). A v nedeľu ráno bolo -26°C. 

Čo sa mi tu (ne)podarí vám snáď napíšem niekedy neskôr. Prezradím len, že už som stretol Daphne Koller (trocha starší talk), a v pondelok príde Mark Zuckerberg na workshop o deep learningu. Uvidíme čo z toho bude.

Za chvíľu sa zase vrátim do Berkeley, a konečne môžem ukázať aký mám vlastne výhľad z okna. Mne sa to furt nedarilo dobre odfotiť. Ja mám totiž len taký jednoduchý foťák, a fotiť ani vlastne neviem. A ani jedno sa mi moc meniť nechce. A ešte aj sieťku na okne. 

Ale Joel Thai to odfotil. Keď si predstavíte, že by objektív bol pár metrov doľava, tak to je výhľad čo mám ja. V poradí vidíte Berkeley, vodu, Alcatraz, Golden Gate, a oblohu.


Bru noooc.

------------------------------------------------------------------------------------------

Mimochodom, vedeli ste že po anglicky je moriak turkey, po turecky syria a v Sýrii mu hovoria india a v niektorých častiach Indie je to burma?
Ja nie.
Stále nie.

25. 11. 2013

Hotovo. Goldbachova hypotéza dokázaná.

Dnes sa mi písať jaksi nechce.

Totiž, mám celkom motiváciu dokončiť draft jedného článku do stredy, tak som posledné dni pracoval celkom veľa.

To však neznamená, že sa nič zaujímavé neudialo. Práve naopak.

Niekto dokázal Goldbachovu hypotézu. Ale...počkajme chvíľku.

Zišlo by sa aspoň povedať čo to je. Je to jeden z najstarších nevyriešených problémov v teórii čísel, a pritom znenie je veľmi jednoduché. Vraví, že každé párne číslo okrem 2, sa dá napísať ako súčet dvoch prvočísel.

Jednoduché, a už viac ako 270 rokov to nikto nevie dokázať.

Až doteraz. (TADÁÁÁ!).

Úplnou náhodou som totiž našiel tento blog slovenského milovníka matematiky http://miroslavzidek.blog.sme.sk/

Na prvý pohľad vyzerá smiešne, ale zatiaľ som nemal čas sa pozrieť čo sa tam píše, ale určite to chcem vyzistiť. No a tento pán naznačuje že vie ako to dokázať. Aspoň tak znie názov posledného článku. Pre matematikov asi netreba písať, že som plný skepsy a keď to bude, rád sa pozriem čo tam je zle. No, necháme sa prekvapiť ako to bude pokračovať. Zatiaľ to môžte skontrolovať za mňa.

18. 11. 2013

Ženy

Motivovaný tým, aby babka nepovedala že som sa zopsul, som sa rozhodol napísať že sa nielen učím a učím, ale stretávam aj dievčatá.

Tak spomeniem aké tu sú. Ako by človek očakával v multikulturálnom prostredí - rôzne.

Začnem od hlúpeho.

Keď som odchádzal zo Slovenska, mal som takú predstavu, že všetky aziatky sú pekné. Taktiež som ale počul slovenskú poveru, že ak stretnem peknú thajku, bude to chlap. Overovať som to chvalabohu, snáď nie žiaľbohu že chvalabohu, nemusel. Ale pravdou je, že tie tri ktoré poznám, moc pekné nie sú. A takmer všetky ostatné aziatky naozaj pekné sú. No ale zase to nevadí moc, tieto thajky sa zase radi a veľa smejú, a z neznámych príčin majú strašnú radosť z matematika, tak si k nim sem tam rád pri večeri prisadnem.

Potom je tu Narissa, ktorá rada smeje aj keď nikto nieje okolo. Je z Keňe, a má nejako predkov aj z Indie, takže ako vraví, čas jej nejde, a musia na ňu čakať aj tí ktorí pravidelne meškajú. Študuje regionálny rozvoj, a dala si predmet kde sa má učiť programovať v Matlabe.(?) A keď našla môj blog povedala mi že je to super že aj chlapci si píšu denník...

Fumika je vtipná, to bude na dlho. Študuje fyziku, hrá sa s antihmotou, stavá experiment 3 týždňe, potom pri ňom musia byť 48 v kuse aspoň dvaja, ale hlavne má vždy nejaké dobré japonské príhody. To ona mi povedala, že jeleňom každý rok orezávajú parohy, a nedávno som zistil, že melóny sú v Japonsku asi tak 10 krát drahšie ako u nás, lebo tam im záleží na tom, aby boli pekné guľaté. A tie čo narastú trocha elipsoidné, by si nikto predsa nedovolil predávať. Tak ich zahodia. Aj jahody sú vraj vždy všetky úplne rovnaké.

Keď som sa jej posledne pýtal, či sa nechajú zahanbiť nadľudskými činmi severokórejských vodcov, vravela že aj oni majú srandy, ale len hlbšie v histórii. Vraj sa jeden boh narodil v rieke, vlastne zakladateľ Japonska, stvoriteľ Zeme, ľudí zvierat, a prvý cisár (terajší cisár je jeho potomok). Keď som sa spýtal ako sa mohol narodiť v rieke a až potom stvoriť Zem, prestalo to sedieť aj jej, a začala rozprávať nejaké japonské čosi, a už neviem.

Najvtipnejšie ale je, že má bordel v slovách kde je 'l', aj 'r'. Vraj to v japončine nerozlišujú, a tak nevie či sa povie broccoli, alebo bloccori, a podobne :D

Poznám snáď celý Singapur, a sú odtiaľ aj tri perfektné indky. Hlavne Nitya má asi najkrajšie vlasy aké som kedy videl. Sú také...hmm...čierne. A strašne rada jedným slovom do cudzieho príbehu rozosmeje snáď celú jedáleň. Ešte mi sľúbili že ma zoberú na indickú večeru aj s výkladom.

Dora Chai, zjavne s predkami z Ázie, býva o dve dvere vedľa, a nedostal som z nej viac ako helov, lebo sa asi všetkého hanbí. A robí si tu MBA, to viem lebo má na dverách vizitku.

Aisha a Maanaa sú naozajstné afričanky z Ugandy. A vravia že majú takú super prírodu ako ja tvrdím o Slovensku. Ale asi to bude predsa len trocha iné. Maanaa by bola dobrá babka pred kostolom. Od viacerých ľudí som už počul že si o každom človeku pamätá každú drobnosť akú počuje. Keď som ju stretol druhý krát, myslel som si že je to prvý, a ona o mne vedela fakt veľa... Obe študujú niečo ako udržateľný regionálny rozvoj, chcú sa vrátiť do Ugandy, a pri obede som sa dozvedel že Aishi to asi nevyjde lebo sa jej páčia belosi tak bude musieť ísť do Európy

Karina z poduralskej Ufy sa furt smeje keď ma vidí odkedy ma stretla so štyrmi hruškami, celého šťastného že mám couple of pairs of pears. Je tiež super lebo je v nakupovaní ako chlap. Neznáša to. Keďže vie že nič nikdy nebude dokonalé, tak si vždy zoberie prvé čo nie je vyslovene zlé. Jediný obchod kde je schopná stráviť kopu času, je kníhkupectvo. Takže to je ako keby som práve opísal seba. Plánujeme spraviť túru po San Franciských kníhkupectvách. Teda, ak sa nájde čas. Študuje celkom veľa, buziňes, a teší sa že keď sa vráti do Dublinu kde študuje normálne, bude najlepšia. Vraj to tu je oveľa oveľa náročnejšie.


Ešte je tu Yuka, ktorá rada behá ale nebehá, lebo sa jej nepáči že z toho má svaly, Leow Teng, ktorá behá, ale vraj pomaly lebo je malá, Sangita ktorá je tisíc hacker, tisíc vysoká Elisa z itálie, Christina, typický exchange student z bohatej krajiny - party party, cestovať, panika mám písomky nič neviem. Jasmine so super tipmi kam cestovať v Malajzii, Yumin s ružovým iPhonom s krídlami, karaoke Mariana z Brazílie čo nevie spievať, a mnoho iných, a ešte viac takých čo som ešte nespoznal.
---------------------------------------------------------------------

No ale samozrejme nemôžem zabudnúť na Kamilu, z... Nitry! Trocha.

Všetci o nej vravia že je "loud", ale mne sa až tak nezdá. Šak u nás je to bežné. Tiež študuje ten istý regionálny rozvoj, a je zamilovaná do Čile kam chce ešte na pár rokov ísť, kým sa vráti na Slovesnko. Bola tam už pol roka, a už je pomaly na čase dačo si tam hladať keďže o pol roka končí. Vždy sa poteším keď ju stretnem, viac ako by som čakal keďže na okolí su aj další slováci. Želám super budúcnosť Kamila, snáď sa vidíme...zajtra v jedálni? Možno.

11. 11. 2013

Marketing na fejsbúku

Ja to tak nemám rád. Ja som matematik, čo sa mám čo starať o marketing? A vôbec prečo mám facebook? A spolu už vôbec nie. Spoločnosť odo mňa vo všeobecnosti očakáva že takéto veci neviem.

No aj tak o tom občas premýšľam.

Pred týždňom som tu spravil experiment.
Pacol som sem jednoduchý obrázok, ktorý na prvý pohľad hovorí že bude vtipný, a pochopiť vtip nezaberie viac ako 5 sekúnd. Na prvý pohľad myslím, že si to všimnete lebo je jednoduchý, má tak 8 farieb, a uvedomíte si to všetko za desatinu sekundy, keď rýchlo scrollujete vašim facebookom. Niečo takto hlboké, ale vtipné keď si uvedomíte že sa snažím niečo povedať. Možno.



K tomu som pridal text, ktorý inak nezapadá do štýlu toho, čo tu píšem. Ono to pre mňa nie je moc typické aby som sa sťažoval, alebo vravel že som s niečím nepokojný. Skôr sa na takých veciach smejem, a potom občas naštvem ľudí ktorí sú naštvaní na to na čom sa smejem, a následne aj na mňa, lebo sa smejem.

Naaranžoval som to tak, aby sa ten obrázok zjavil na facebooku v newsfeede, ale tak aby neodhalil celý vtip, ale museli ste kliknúť.

Čakal som, že si blog pozrie viac ľudí.

Nečakal som však, o koľko viac ľudí. Alebo, lepšie povedané, koľko krát viac ľudí. Na facebook som link postol v pondelok napodvečer, tak ako som to spravil pár krát predtým, aby som mohol trocha lepšie porovnať.

Po troch hodinách som mal viac ako 3-násobok zobrazení oproti prvým trom hodinám predchádzajúcich prípadov, a celkovo viac ako 4-násobok zobrazení. Fakt ma to prekvapilo.

Vysvetľujem si to snahou nás všetkých vytvárať dynamickú, otvorenú, inkluzívnu a inovatívnu spoločnosť, ísť cestou globálnej excelentnosti a lokálnej relevantnosti.

Teda, chcel som povedať:


Mimochodom, tamto je jeden z cielov Stratégie inteligentnej špecializácie SK ktorý spravili na ministerstve...

----------------------

Kudos Michal Truban

4. 11. 2013

Americké služby (sa naprd)

Dnes to bude netradične kritický text. Bol som celý víkend preč, nič som nemal napísané, tak treba niečo krátke.

Tak začnem...

CELÉ ZLE!

Tento víkend som znova šiel do Yosemiteov, s menšou Slovenskou skupinou. Skúsil som si aké je to zaspať za volanom - divné a zídete z cesty, ale to nie je moc zaujímavé.

To auto sme si najskôr museli požičať. Kolega cestovateľ Lukáš auto objednal online, a bola k tomu služba že nás dovezú z okolia k tomu kde si auto zoberieme. Tak reku super, to využijeme.

Mali pre nás prísť 3:30 pred náš inštitút, a ešte sa nám pred tým ozvať. Moc sa neozývali tak im ešte dopredu Lukáš zavolal, že ako to je. Vraj mu nemôže vodič zavolať, lebo má švédske číslo. Tak sa nejak dohodli že má zelené tričko a že bude čakať vonku. Kolega cestovateľ Peter ktorý už v Amerike bol nejaký ten piatok sa začal mračiť. Zhodou okolností bol piatok.

Tak prišiel čas kedy nás mali vyzdvihnúť a to bolo všetko čo prišlo. Po pár minútach Lukáš volal reku že de sa? Peter vravel, že nikoho ani neposlali len nám to nechcú povedať. A oni že reku nás ten šofér nevie nájsť. Inštitút je trocha zastrčený tak sa reku presunieme. Keď sme volali asi 22 minút aj 13 sekúnd po tom ako nás mali vyzdvihnúť, dozvedeli sme sa že kolega Peter mal (asi) pravdu a že si máme zavolať taxík a že nám ho preplatia. To bohužiaľ neni až také jednoduché.

Zavolali sme dvom, a oba nám dali iné číslo keď sme chceli taxi hneď. A obe čísla nefungovali. Tak sme išli radšej autobusom, lebo akurát išiel okolo. Ale to bolo celkom šťastie. A aj tak išiel dosť pomaly. Prišli sme tam, a hromada ľudí a hromada bordelu vo fakt malej búdke. Čiže ešte trvalo aj kým sme dostali možnosť ich sprdnúť. Tak sme ich sprdli ale bolo to prd platné, nedali nám navigáciu zadarmo.

Tak ak si budete požičiavať v Amerike auto, cez Hertz nie.


Mal som chuť dať sem umelý obrázok, a toto ma napadlo prvé...

28. 10. 2013

Ako som sa (ne)dostal k top stáži. A ako môžeš TY!

Tento týždeň som sa dostal blízko k dvom zaujímavým internshipom - alebo po slovensky stážam. Alebo dobrej brigáde. Dávnejšie som spomínal, že počas môjho štúdia sa chcem dostať na nejaký internship vo výskume, lebo chcem vedieť ako to funguje mimo akadémie.

Ale po poriadku: mali sme tu ďalší workshop. Keby ste chceli, môžte si pozrieť aj talky, ale nečakajte že budete moc rozumieť. Ja som poväčšinou nerozumel.

Jeden talk mal Deepak Agarwal, ktorý je šéf výskumu (povedzme) v LinkedIn. Rozprával o niečom čo je aj relatívne blízko tomu čo robím ja, tak som sa s ním dal neskôr krátko do reči, a povedal mi nech mu pošlem CV, že sa môžme porozprávať aj o internshipe, že budú hľadať internov.

Odpísal mi, že sa ozve, zatiaľ sa neozval. To zatiaľ aj celkom chápem, tento týžďeň bol pre všetkých čo tu boli dosť vyťažujúci (asi je to podľa seba, súdim teba...). No aj ak sa neozve, nebudem to považovať za stratené. Jednoducho sa mu skúsim nejak rozumne pripomenúť. Zaneprázdneným ľuďom sa hold stáva že im niektoré maily uniknú z očí a potom si na ne už nespomenú. Obzvlášť ak si to nezorganizujú poriadne.

V utorok večer tu mali Job Information Session PDT Partners, a dosť ma to zaujalo. Jednak preto, že svet okolo algoritmického obchodovania na burze je podľa mňa veľmi zaujímavý, ale nikdy som nemal možnosť zistiť čo na tom mojom dojme je pravdy. Druhak preto, že na stránke sa celkom tvária že my sme iní, je u nás dôraz na etickosť tak firmy ako ľudí, snažíme sa ku všetkému mať research prístup, a veľkú kolaboráciu v rámci celej firmy. To nie je až také bežné v tomto svete. Čo som počul tak hlavne v investičných bankách sa môže stať že ak má človek super myšlienku, skončí na nej pracovať sám v čo najväčšej tajnosti zo strachu že to každý chce ukradnúť a prezentovať niekde ako svoju prácu... a tak že to väčšinou nie je moc priateľské. Aby to takto nebolo, je pre mňa veľmi dôležité. Tak som sa prišiel pozrieť.

Bola to v podstate diskusia s ľuďmi odtiaľ, aby sme sa trocha lepšie spoznali pred tým ako budú interviewovať (to mali naplánované na ďalší deň). Naozaj sa mi zapáčila hlavne kultúra ktorú sa snažili povedať že majú (alebo by aspoň chceli mať). Vrátane researchu. V podstate vraveli, že PhD je pre nich minimálna podmienka, alebo niečo ekvivalentné. Že proste ľudia u nich musia byť schopní pracovať na svojom vlastnom výskume - teda že s tým už musia mať skúsenosť. Ale teda keď som sa spýtal či majú aj pozície pre internov, odpoveď bola od dvoch ľudí naraz 1. nie 2. ehm... Vraj mali pred troma rokmi a že to nie je až také ľahké u nich kvôli intelectual property... Ale potom sa mi ich podarilo presvedčiť, že ma chcú interviewovať aj keď by som mohol ísť len na internship.

No keď si pozreli moje CV, zase si to rozmysleli. Totiž že keď internship, tak aspoň aby bol dotyčný v predposlednom roku štúdia. Ale že by som mohol byť "good match", a že či sa mi môžu ozvať o tri roky. Tak reku že jasne.

No a ponaučenie.

Aj keď som nič nezískal, naučil som sa dosť. Zase som troška získal náhľad do toho čo tak asi také očakávajú, a možno že sa mi naozaj o tie tri roky ozvú, a vtedy snáď budem ešte lepší.

Ok, vravíte si, ja som tu na Slovensku, a za nám takí ľudia neprídu.

Máte pravdu. Ale myslíte úplne... zlým smerom. Prídu za Vami iní. Prídu k Vám takí, ktorí fungujú na Slovensku. Nebude to šéf výskumu v Googli, ani globálny hedge fund, ale aj na Slovensku sú nejakí "najzaujímavejší na Slovensku".

A možno k prekvapeniu niektorých, aj tí sú veľmi zaujímaví. Pozrite si Night Of Chances, ktorá sa blíži.

Je to kus iné ako napr. Národné Dni Kariéry. Tu si študenti zvolia, ktoré firmy z rôznych oblastí sú pre nich najzaujímavejšie, a len tie sú na podujatie pozvané. Teda, nie všetky. Celý event je pod záštitou www.manageria.org, teda je tam okrem toho dôraz na čestné správanie sa firmy.

Preto sa tam nedostane povedzme J&T Banka, keďže je v rámci spoločnosti rozumné podozrenie, že J&T sa nespráva celkom čestne a v súlade s hodnotami Managerie. Povinne pozrieť, zamyslieť sa a stretnite sa na NOCi!

Je noc. Idem spať.

P.S. Ľudia majú radi keď sa usmievate. Keď medzi nich pôjdete, spomeňte si na nosorožca.


21. 10. 2013

Trojsten je super!

Dnes by som chcel povedať, prečo je Trojsten super. Donedávna som niektoré jeho aktivity organizoval, preto my, bude znamenať my vedúci / organizátori.

Začnem tým, čo to je. Formálne, Trojsten je občianske združenie, zastrešujúce tri slovenské korešpondenčné semináre v matematike - KMS (http://www.kms.sk/), fyzike - FKS (http://fks.sk/uvod/uvod.php) a informatike - KSP (http://www.ksp.sk/). Okrem toho organizujeme pár jedňodňových akcí, o tých písať teraz nebudem .

Všetky tri sú súťaže pre stredoškolákov. Vo všeobecnosti sú dosť ťažké a určené pre decúrence ktoré sa kus snažia. Spravidla to vyzerá tak, že počas polroka sú tri série úloh, ktoré školáci riešia doma, majú na to asi mesiac, a potom nám pošlú riešenia s podrobným postupom a vysvetlením. My ich opravíme, pridáme komentáre ku konkrétnym veciam, obodujeme a vznikne poradie riešiteľov. No a po tretej sérii pozveme najlepších 30+ decák na týždňové sústredenie, ktoré doprasknutia naplníme programom.

Väčšinou keď človek neznalý počuje matematické sústredenie, prepadne ho strach. No predstavuje si niečo úplne iné ako robíme my.

Z pohľadu účastníka to vyzerá asi nasledovne: Ráno ma niekto budí, ťahá z postele aby som šiel na raňajky, a netrvá mu to krátko. Na raňajkách sa dozviem, aké prednášky dnes doobeda budú. Vyberiem si dve, po (medzi) ktorých nás vyženú von na nejaké športy aby sme nezleniveli. Po obede máme nejaké voľno, a potom až do večere sú 1-2 rôzne hry ktoré sú... no všetko čo Vás napadne a oveľa šialenejšie.

Najčastejšie si vytvoríme 6-členné skupinky, ktoré proti sebe śuťažia. Niekedy je to nejako sťažená bojovka, kde život je šatka za pásom, inokedy môže byť obchodovacia hra, alebo "dedinovka", kde každá družina dostane hŕbu nie triviálne splniteľných úloh, na ktoré väčšinou treba pomoc domácich. Napríklad, odfoďte sa ako dojíte kravu. Vyhláste v obecnom rozhlase že špagetové monštrom sťahuje z obehu všetok kečup. Manuálnou prácou si zarobte kompót. Tu máte zbierku úloh z matematiky, postupným vymieňaním získajte čo najhodnotnejšiu vec (to ma veľmi bavilo, keď som bol účastník, podarilo sa nám zohnať kukučkové hodiny - a dedko nám vysvetľoval ako ich nepotrebuje lebo vnúčence mu kúpili také čo netreba naťahovať). Raz bola úloha nájsť veterána z druhej svetovej vojny a vypočuť si jeho "story", a decká sa vrátili s naozaj zaujímavými a aj smutnými príbehmi. Často je na sústredku jedna nočná šifrovačka v lesoch. Z času na čas sa stane, že niektorá hra je tak dokonalá, že sa stane legendárnou a spomína sa na ňu ešte aj potom ako ľudia čo ju zažili odišli.

Po večeri ma niekedy čakajú semináre (prednášky na pokračovanie), niekedy diskusia na serióznejšiu tému, alebo niečo iné voľnejšie. Mimochodom, prednášky nie sú také ako poznáte zo školy. Často je to skôr obrovský papier na zemi, okolo neho decká a spolu s usmerňovaním od prednášajúceho na nové veci prichádzajú sami. Napríklad takto:



Posledný deň býva väčšinou nejaká obrovská hra, v ktorej aj vyvrcholí imaginárny dej sústredenia (ak sa skôr nestratil), a večer vyhodnotenie korešpondenčnej časti a fakt unavené spomínanie na všetko čo sa za posledný týždeň udialo.

Väčšina decák, ktoré sa nám na sústredka dostanú, sa stanú závislými a motivovanými pracovať a dostať sa o pol roka na ďalšie. Na sústredeniach vznikajú kamarátstva, ktoré vydržia celý život, a veľa ľuďom to pomôže dať životný smer. Decká to strašne veľa naučí, a mnoho na začiatku strednej školy hanblivých nevýrazných ľudí sa počas toho zmení na úžasných, sebavedomých a zábavných ľudí.



Znie to super (dúfam :D ). Ale to nie je to najlepšie. Všetko toto organizujú dobrovoľne študenti z univerzity. A funguje to tak už 25 rokov! Väčšina organizátorov sú bývalí riešitelia, a takto predávajú mladším to čo sa tu sami naučili pred pár rokmi, obohatené o svoje skúsenosti. Často som mal pocit, že organizátori si to užívajú ešte viac ako účastníci. Robíme to pretože nás to ohromne baví, a myslím, že si ani poriadne neuvedomujeme koľko to aj nám dáva.

Študenti sa veľmi často nedostanú k možnosti organizovať nejaký fakt veľký projekt. Seminár beží komplet celý školský rok, je okolo toho niekedy naozaj veľa práce, a vrcholí to každého pol roka tým, že 7-10 vedúcich zorganizuje intenzívny program pre 30+ stredoškolákov na celý týždeň.

Nikto nás v škole neučil ako sa to má robiť, len my sami si predávame skúsenosti a učíme sa na vlastných chybách. Dostaneme sa k tomu ako plánovať procesy a dobre vidíme čo všetko sa môže pokaziť pri práci týmu :D Kto má záujem, môže si vymyslieť v zásade akýkoľvek projekt a zrealizovať ho. Napríklad "idem zohnať sponzora", pokúsiť sa dostať do nejakej firmy a viesť seriózne rokovanie a snažiť sa ju presvedčiť že nás chce sponzorovať. Aj keď niekedy nechceme, dostaneme sa ku veľkej zodpovednosti, a nakoniec to z nás robí oveľa všestrannejších ľudi. A dokáže neskôr pomôcť či už v zamestnaní, ale aj v akademickej sfére, lebo k takej zodpovednosti sa mladý človek väčšinou hneď nedostane.



A ľudia od nás odchádzajú naozaj výnimočne schopní.

Existujú medzinárodné predmetové olympiády. Každý rok Slovensko pošle 6-členný tým stredoškolákov - tých, čo majú najlepšie výsledky v našej Matematickej Olympiáde - niekam do sveta, aby si pomerali schopnosti v matematike s ďalšími viac ako 100 krajinami. Podobne fyzika a informatika. Dnes sa zriedka stane, že niekto kto sa dostane reprezentovať Slovensko na celosvetovej olympiáde, nie je náš riešiteľ.

Vďaka týmto stredoškolským medzinárodným úspechom sa často decká dostávajú na školy ako Oxford a Cambridge. Viac ako polovica tých najlepších však ostáva na Slovensku, s tým, že ja chcem robiť Trojsten! A ak ich niečo ako výskum baví aj  dlhšie, odchádzajú potom na PhD von. Veľa ľudí je dnes vo vede po celom svete, často sú ľudia vo firmách ako Google, Microsoft alebo Facebook. Iní sú úspešní doma v podnikaní a dosť bývalých organizátorov pracuje aj vo finančnom sektore.

Naše školstvo nefunguje dobre, o tom niet pochýb. Ale existujú tu aj organizácie ktoré to robia dlhodobo veľmi dobre. Je však škoda, že ministerstvo školstva takéto veci v zásade nijak nepodporuje. Na chod všetkého minieme ročne fakt veľa. Snažíme sa zohnať čo sa dá ako sa dá, a decká si za sústredenia zaplatia zvyšok čo sme nezohnali. No bolo by lepšie keby ten poplatok mohol byť len symbolický.

Korešpondenčné semináre ohromne ovplyvnili môj život. Na sústredeniach som spolu strávil vyše pol roka, prácou na organizácii v posledných troch rokoch cez 1000 hodín, a sú ľudia ktorí tomu dávajú viac. A som veľmi šťastný za to, že niečo takéto existuje. Za to, že Trojsten "vychoval" mňa, a "vychováva" ďalších super ľudí. A ďakujem nie len tu, ale o tom tak o dva mesiace.

MAMUT!



Btw, nie som jediný kto si užíva zázračné nové prostredie. Z môjho ročníka aj Filip Sládek :)

14. 10. 2013

Zemetrasenie, výbuch, nobelovka, neni elektrina.

Asi tak by sa dal zhrnúť uplynulý (alebo uplynulejší) týždeň.

Chcel som napísať niečo serióznejšie, ale tento týždeň sa udialo toľko nezvyčajných vecí...

  1. Mal som jamajské zázvorové pivo.
    Chutilo ako zázvor.
    Ako veľmi zázvor.
  2. Mal som Pilsner Czech Style Beer.
    Chutilo divne. Bolo ako keby anti-horké namiesto horké. Aspoň bolo teda studené. 
  3. Vypadla nám elektrina.
    Časom som sme zistili že vypadla v celom campuse.
    Nevadilo to až tak, išiel som počúvať nejakú prednášku, aspoň bola v prítmejšej atmosfére.
    Keď sme vyšli von, bola všade hmla, a spálený smrad. Nebola to hmla.
    A hneď nás nejaký policajti začali vyhadzovať že campus je zavretý že máme ísť hneď preč. Ani pre veci do kancelárie som si nemohol ísť.
    Campus neni nikdy zavretý.
    Na druhý deň som zistil, že tu vybuchol nejaký hlavný generátor a dokonca sú aj štyria ľudia zranení, ale naštastie nie vážne.
  4. Zažil som prvé zemetrasenie. Nebolo silné. Sám som si nebol istý či to bolo zemetrasenie. Na totej Richtárovej stupnici to bolo 3.1. A vyzeralo to asi tak že som sedel za stolom a kus ho posunulo, ťuklo posteľou o stenu a to bol tak konec. Že dve sekundy.
  5. Dozvedel som sa, že v Japonsku si myslia, že jelenie parožie je pre ľudí nebezpečné. A ich riešenie je, že každý rok sa snažia všetky jelene vo voľnej prírode odchytiť, odrezať im parožie, a zase pustiť. Aby sa niečo nedajbože nestalo. A Fumika bola prekvapená že to my nerobíme.
  6. V sobotu sme tu mali malé slovenské stretnutie, spoznal som zaujímavého chalana ktorý je nejak u Saleziánov v Ríme a teraz je tu na pol roka. Veľmi príjemné stretnutie.
  7. No a Nobelovky. 
Už ma to nebaví, tak Nobelovky budú zvlášť. 
Všetci sa z toho radujú, len ja dvojnásobne. Prečo? No, teraz som na UC Berkeley, a profesor Randy Schekman dostal Nobelovu cenu za biológiu. Venuje sa niečomu okolo bunkovej biológie, ale ja som matematik takže viac neviem. No a celá univerzita tu oslavovala. No ale ja som originál teraz na Univerzite v Edinbr (tak to škóti hovoria). A odtiaľ je (emeritný) profesor Peter Higgs. O jeho bozóne ste už asi počuli. Ak nie tak je to dôležité. A teraz zaň dostal Nobelovu cenu za fyziku. Takže super.

A v Edinbru v School of Mathematics (kde budem sídliť keď nebudem zorvna preč), máme nad jedným schodiskom obrovský nadživotný portrét Higgsa, ktorý stojí pred zrkadlom a v zrkadle sa dejú cool veci. A vyzerá to ohromne. Tu je originál toho obrazu aj so živým Higgsom.


5. 10. 2013

Obrázkový

Nedá sa písať, tak dám pár aspoň obrázkov.

Na úvod - našiel som náhodou fotku spred 3 týždňov. Rovnako náhodou som sa dostal na nejaký čínsky malý moon festival, bol som tam asi jediný biely, a netuším čo som robil. Na konci som robil ale toto. A to už ani Singapurskí ani Thajskí kamaráti nevedeli čo vlastne robíme. A nakoniec sme v nejakom divnom rytme tlieskali.


No ale minulý víkend som bol pozrieť Yosemite National Park, spolu s cca náhodnou skupinou ľudí - pred výletom som stretol troch z jedenástich.

Ubytovali sme sa v príjemnom dome asi hodinu cesty od parku - bolo to oveľa lacnejšie. A ráno sa nám pod balkónom motali srnky.


Potom sa nám naskytol takýto pohľad. V strede je veľmi známy vrchol zvaný Half-Dome (pol kupola). Pre uchopenie veľkosti, úplne vpravo je Nevada Fall, ktorý má 181 metrov.


Že kde? TU:


A sú tu aj fakt vysoké vrchy kde moc sneh nemizne.


Ale sú ďaleko. Tu je to bez zoomu. Stále je to Yosemite, stojím cca v strede.


Tu je nie ideálny detail na ten Nevada Fall. Vraj býva mohutnejší v nie tak suchých obdobiach.


Niekto si užíva výhľad.


Tu bolo miesto kde sme sa pri potôčiku zastavili a...


... a nielen okúpali. Zistili sme že sa to dá použiť ako skvelá šmýkalka. Sem tam aj s nejakým skokom - to na tobogánoch nebýva.


Tak sme sa hrali až pokým sme spodky nepodrali.


Half-Dome z iného pohľadu.


A tu už Nevada Fall z miesta kde začína padať.


A krátke údolie do ktorého padá, a z ktorého zase na druhom konci vypadáva.


Chvíľu sa s nami mal chuť hrať aj malý veveričko ktorý sa stále nevedel rozhodnúť či sa nás bojí alebo nie.



Toto je pohľad z Glacier Pointu dole do Yosemite Valley. V skutočnosti je zem celý kilometer nižšie.


Druhý deň sme zašli na kratšiu túru pozrieť na Sekvoje.
Jedna vyvrátená mala zaujímavý koreň.


Bola tam jedna ktorá mala obvod 29 metrov, jedna ktorá mala v kmeňi dávno vykopaný tunel kde sa zmestí auto - dávna atrakcia, a dvojčky ktoré začali rásť blízko pri sebe až sa zrástli. A bolo to veľké.

Tu je vrch


A tu je spodok.


No a jasne, tu sme ešte všetci. Zľava Jannik, ja, Camilla, Ana, Frederik, Sofie, Johannes, Egon, Raphael, Christina a Erik. Svenja asi niekde ciká.


30. 9. 2013

Taký nevšedný týždeň

Nevädza kúkoľ vlčie maky,
človek je taký.

Pravdu povediac, ani si nepamätám, že som toto napísal. Tento blog som mal už totiž rozpísaný a teraz pokračujem. Je to super keď viem sám seba takto prekvapiť :D Ale keď už to tu mám tak si to aj vypočujte.


Tento týždeň sa rozhodne nedá nazvať bežným. Dá sa povedať že začal už v nedeľu, keď som po nie celkom úspešnom výlete do San Francisca chcel trocha pracovať. Trocha mi to nešlo, tak som šiel trocha behať. Trocha som šiel ďalej ako inokedy a trocha som zablúdil. Potom dosť. Podarilo sa mi presvedčiť sa, že som zišiel na zlú stranu hrebeňa a som ďaleko. Neskôr som však zistil že až tak stratený zase nie som. Ale trvalo to aj tak príliš dlho.

V pondelok som sa dozvedel že by som sa mal na chvíľku vrátiť k projektu spred roka, čo sa mi až tak nechce. Ale celkom verím školiteľovi že sa mi to vlastne chce robiť...

V utorok som išiel pozrieť do SF na baseball. Zabudol som foťák takže Vám moc neukážem. Musím priznať, bolo to lepšie ako ich futbal, ale stále také neeurópske. Asi tak skoro znova nepôjdem.

V stredu som začal niečo pre mňa úplne nové. So školiteľom sme sa stretli (úmyselne) s ďalšími dvoma ľuďmi od tiaľto s cieľom porozprávať sa a zistiť či by sa dali spojiť veci ktoré robíme. Teda my by sme možno chceli použiť niečo čo oni vymysleli a bavili sme sa o tom či je to možné a ako by sa možno dalo a tak podobne. Teším sa na pokračovanie.

Vo štvrtok ani neviem. Bol som behať.

V piatok som ráno niečo porobil a v neskoršom poobedí som sa vybral so zhruba náhodnou skupinou ľudí pozrieť Yosemite. Z 12tich som stretol raz predtým asi troch. A nakoniec to bol fakt mega víkend so super skupinou ľudí. Niečo viac snáď poviem o týždeň, len som sa vrátil a fotky sa snáď za týždeň nejak sprocesujú. Foťák som nezabudol.

Zatiaľ prezradím aspoň jednu vtipnú vec. Nórky boli prevelice prekvapené že neviem ako robí líška. Teda, že neviem že neviem ako robí líška. A teda mali na mysli nórsku pesničku.



Joff-tchoff-tchoffo!

22. 9. 2013

Motivácia, vnímanie seba a iných,...

Tento blog je nakoniec náhodnou zbierkou myšlienok na tému v názve. Môžete namietať, môžete nesúhlasiť, ale to je tak všetko čo s tým môžte teraz robiť.

Mám takú kamarátku, je o pár rokov mladšia a nedávno odišla zo strednej školy na rok na výmenný pobyt do Dánska. A podobne ako ja, z času na čas niečo napíše. Jej nedávny blog vo mne zanechal taký zvláštne nostalgický pocit. Veľmi ma to potešilo lebo pred pár rokmi som sa ja úplne rovnako zo všetkého takto tešil, všetko bolo super a milo prekvapené. A po prvý krát som si uvedomil, že už to tak nie je.

Nie, nechápte ma zle, stále sa zo všetkého vytešujem, a som veľmi spokojný so všetkým, ale je to už iné. Prirodzená otázka teda je, čo je iné? S prekvapením som zistil, že to neviem sformulovať. No, je to také, dospelejšie. Ale to je ako by som nepovedal nič.

A to celé ma tak dostalo zase k rozmýšľaniu o motivácii, o tom čo sme schopní spraviť, a o tom čo si myslíme. Musím sa priznať, nikdy som nebol fanúšikom motivačných kníh ani videí ani ničoho iného. V tom istom čase vo svojom blogu matusko (vstup povolený len po odložení predsudkov) postol jedno naozaj zaujímavé:



"Someone's opinion of you does not have to become your reality. That you don't have to go through your life being a victim."

A to ma zase dostalo k rozmýšlaniu o mladých ľuďoch od nás. Myslím si, že vo všeobecnosti je dnes mierny problém na Slovensku to, že vo veľa mladých ľuďoch je cítiť v istom zmysle komunistickú výchovu. Vyjadriť to ako že sú vychovávaní ako obeť mi príde celkom výstižne.

Malých detí sa rodičia často pýtajú čím chcú byť, keď budú veľké. Kúzelnik. Požiarnik. Chcem robiť mapy. Chcem obchodovať na burze. Rodičia povedia, "super!" Ale nespýtajú sa už "a čo musíš spraviť aby si mohol robiť mapy?", ani im nepomôžu nájsť odpoveď. Nespýtajú sa ich to ani keď vyrastú, a miesto toho často počuť niečo typu "budeš rád keď ti otec nájde dobrú robotu a budeš tu môcť potichu žiť. Dnes je všetko drahé." Alebo niekedy od starých rodičov "Uvedom si že nikdy nebudeš mať toľko peňazí aby si si mohol toto dovoliť!" Nepovedia im že to majú skúsiť spraviť inak, že majú robiť to čo sami chcú, že majú hľadať to vďaka čomu budú šťastní a ísť si za tým, a zistiť ako pri tom žiť život ktorý chcú.

A to je škoda. Nakoniec sa ľudia na seba troška menej usmievajú.

Nechcem útočiť na vašich rodičov, to určite nie. Oni to jednoducho nevedia, lebo vyrastali za totality. Alebo v skorej dospelosti, keď sa formovali ich názory, bol podnikateľ automaticky mafián a radšej o takých ani nepočúvať. Nehovorím o nikom konkrétnom, skôr je to taký všeobecný pocit nadobudnutý po rokoch počúvania známych a príležitostného čítania. Verím ale, že sa toto pomaly zlepšuje a o generáciu neskôr to bude úplne iné.


---------------------------------------------------------------------------------------------------


Neskôr som sa dostal k tomuto trocha pesimistickému, ale veľmi dobre napísanému článku: Why generation y yuppies are unhappy, ktorý mi poskytol v istom zmysle opačný pohľad na názory ktoré mám aj ja. Aspoň v niektorých veciach. Dosť ma zaujala ale časť pri konci, kde sa píše ako nesprávne vnímame postavenie a úspechy ľudí ktorí sú v zásade rovnakí ako my, a ako nás to robí menej šťastných. Volajú to Facebook Image Crafting. A pri tom ma tak napadlo - nerobím to vlastne aj ja? Pozrel som si čo som dával na Facebook ja, a (nerátajúc odkazy na tento blog) väčšina je zaujímavá aj pre iných ľudí ako len JA. Väčšina sú tam odkazy na spomenutia hodné informácie, alebo niečo krátke čo rozveselí.

Ale tak ma napadlo, či náhodou týmto blogom nedávam svetu najavo aký som super, aké perfektné to tu je, ako mi máte závidieť...? Možno. Je to možné že zatiaľ som tu poskytol len taký jednostranný euforický opis toho čo sa tu deje.

Ak máte pocit že to tu mám tisíc najlepšie na svete, tak v rámci toho aby som vyrovnal váhy, Vám teraz skúsim vysvetliť prečo by ste mi vlastne vôbec nemali závidieť. A prečo by si to väčšina z Vás nechcela so mnou vymeniť.

Kým som odišiel zo Slovenska, bol som skoro všade zaujímavý aspoň tým, že som bol múdry alebo šikovný povedzme. V inštitúte kde som teraz, je to prerekvizita. A zas tak veľa iného nemám čím by som bol zaujímavý. Som tu teraz na úplne najnižšej možnej pozícii. Tak dve tretiny účastníkov tohto programu sú ľudia ktorí pôsobia na nejakej univerzite ako profesori. Nie ako študenti. Väčšina zvyšných sú postdocovia (ďalší stupeň po PhD), alebo cca končiaci PhD študenti. Okrem mňa je tu ešte jeden "kariérne" porovnateľný chalan, pôvodom z Indie.

Máme tu nejaké workshopy, kde prídu ľudia z celého sveta a dajú nejakú ~45min prednášku. Osem denne. Ale to nie je prednáška ako poznáte zo školy, že sa máte niečo naučiť. Je to prezentácia nový vedeckých výsledkov. The state of the art sa to volá (ak nerátame tú Banskovu zbierku poviedok - môžte mi kúpiť, nečítal som :). A to je nekonečne ťažké sledovať. Ani mi to nejde. Ani keď sa snažím. Školiteľ mi povedal, že normálne je autor jediný kto sa nestratí a tí, čo robia v tej oblasti, sa len stratia neskôr. No napriek tomu jasne vidím, že sú tu ľudia ktorí rozumejú podstatne viac. A to aj keď sa rozkrájam nenahradím len šikovnosťou (ktorom tu nevyčnievam, ale našťastie asi ani nezaostávam). Musím proste študovať a získať širší základný prehľad o tom čo sa deje v rôznych oblastiach. A študovať. A popri tom skúšať robiť niečo nové vo svojej oblasti. A popri tom sa snažiť s ľuďmi networkovať.

A už som trocha prišiel na to, prečo je tu networkovať ťažšie. Tí ľudia sem prišli robiť vedu. A ich čas je drahocenný. A väčšinou nechcú a nepotrebujú rozprávať o živote, o cestovaní alebo čomkoľvek. Na to majú povedzme rodinu. Občas hej, ale väčšinou keď sú tu, v inštitúte, sa chcú rozprávať o výskume, o zaujímavých myšlienkach v oblasti v ktorej pracujú a podobne, a často jednoducho ešte nezvládam viesť dialóg na takej úrovni. Tak sa s nimi moc dlho neporozprávam. Aby som nebol úplne pesimistický, zistil som že ľudia z komerčného výskumu (Microsoft, Google, IBM,...) radi rozprávajú o tom aké to tam je a ako sa tam dá dostať. Tak aspoň to som sa už popýtal.

Možno sa mi podarilo presvedčiť Vás, že sa tu mám zle, alebo aspoň že mám právo byť demotivovaný. Ale to nie je pravda. Pravdupovediac ma takéto prostredie veľmi motivuje. Prečo? Lebo mám sformulovanú svoju víziu na pár rokov dopredu, viem, že chcem ísť týmto smerom, a nechcem aby som ostal v tomto stave. Takže to chcem čo najskôr zmeniť. Myslím, že toto je niečo, čo som u seba už raz v živote spätne spozoroval. Že mňa strašne baví vyhrávať, ale nie vyhrať. Hmm, chcel som povedať, že ma baví stávať sa najlepším, ale keď už som, nebaví ma to tak a hľadám iné veci kde nie som dobrý.

No a teraz som na úplne opačnom konci. Takže sa strašne teším na to ako sa to bude meniť. Ale zároveň držať v rovnováhe aj iné veci, ako cestovať alebo spoznávať nových ľudí.

Dôležitá je však otázka, prečo nezačnem ani na chvíľku pochybovať, alebo byť demotivovaný lebo je to ťažké, lebo som horší ako ostatní, lebo ...? Ta ešte raz, pretože mám jasne sformulovanú víziu, som si ňou 100% istý, a viem že toto je tá cesta ktorou chcem ísť bez ohľadu na to ako ťažká možno bude. Možno nie. A to, že to mám takto sformulované, často dá jasnú odpoveď na inak ťažké rozhodnutie v živote. Už istý čas sa pasujem s tým ako vysvetliť prečo je to také dôležité. A stále to neviem vysvetliť.

Tak teraz si predstavte že som váš dedko a chcem vám predať životnú múdrosť: poriadne sa zamyslite kam a prečo smerujete. A nie len jeden večer. Mne to trvalo viac ako rok a veľa skúšania a zisťovania, že sem nie. Usmejte sa, povedzte mi, že svet sa mení viac ako si viem zo svojho kresla predstaviť, a potichu si myšlienku v hlave nechajte...

Moja ďalšia filozofická otázka je, prečo vlastne chcem byť úspešný? Ak raz nájdem odpoveď, napíšem o tom.

Doskakavenia priatelia!


---------------------------------------------------------------------------------------------------


P.S. Keby som chcel vyhrávať, tu môžem mať motiváciu získať top parkovacie miesto:


15. 9. 2013

Taký bežný týždeň (poď do Ugandy!)

Uplynulý týždeň bol asi najbližšie tomu, čo sa dá nazvať bežným pracovným týždňom. V skutočnosti sa na tento bude ponášať len zhruba polovica týždňov ktoré tu strávim do Vianoc, ale aj tak sa pokúsim popísať, ako vlastne vyzeral.

Keby som to mal povedať jednou vetou, prevelice sa mi lúbi flexibilita mojej práce.

Malý inštitút kde mám kanceláriu mám 3 minúty pešo. Ráno vstanem, keď vstanem. Nemám žiaden budík, nemám nič čo by som musel ráno nutne stihnúť. Nikdy som však nevedel spať dlho ráno, takže niečo ako spať doobeda nehrozí ani keby som chcel. Dole schodmi mám jedáleň, kam niekedy zájdem na raňajky, inokedy zjem len nejaké ovocie ktoré som si zobral včera na večeri. Vrátim sa umyť si zuby a idem do môjho ofisu.

A začne pracovný deň. A ten je vždy iný. Nemám zapísané žiadne predmety, no zatiaľ chodím počúvať na troje prednášky aby som si rozšíril prehľad v príbuzných veciach. Takže každý deň mám jednu prednášku. Niekedy okolo obeda, niekedy pred večerou. A okrem toho robím viac menej kedy sa mi chce. Treba na to trocha vnútornej motivácie pracovať, a mne teda nechýba. Moja práca ma naozaj baví a fungujem tak, že ak nemám iný program, tak veľmi často pracujem.

V posledných mesiacoch som začal okrem iného behávať. Takže sa často v strede dňa zdvihnem, idem si zabehať, umyjem sa, skočím na večeru kde strávim často hodinu, lebo sa tu vždy dá sadnúť k niekomu a spoznať nových ľudí. A potom idem často spať pracovať ak nie som unavený. A niekedy nejdem keď sa nájde iný program.

Napríklad v stredu som konečne spoznal Kamilu! Dva týždne som už vedel že je tu dievča zo Slovenska, že je blond, že sa volá Kamila, ale nie a nie ju stretnúť. Zistil som, že aj ona hľadala mňa, dokonca vykrikovala po chodbe moje meno (keď som tam nebol). Prvý dojem super, počul som od viacerých ľudí, že je... hmm, nahlas?... ale bola troška zachrípnutá tak som si ani nevšimol. Akurát v stredu mala narodeniny, tak sme aj s pár ďalšími ľuďmi išli dole do mesta na zmrzlinu. A keď som rozprával že rád cestujem, Aisha ma dokonca pozvala prísť do Ugandy, že mi bude robiť sprievodcu a ukáže čo všetko zaujímavé tam majú. Znie to cool. Uvidíme čo budem robiť cez leto. Takže v stredu som robil napríklad relatívne menej.

Ale zase vo štvrtok som sa ešte po večeri o siedmej vrátil do kancelárie, niečo kúsok ešte porobiť a bol som tam do polnoci. Na niečo pravdepodobne zaujímavé som prišiel, ale bolo to po celej veľkej tabuli tak som to hneď spisoval nech na to nezabudnem, a ráno by mi to už niekto mohol zotrieť. A tisíc ma to bavilo.

Takže tak asi myslím tú flexibilitu. Len treba nezabúdať na to že treba vedieť pracovať sám od seba. Viem do čoho som išiel a som si vedomý toho že budú časy keď ma to baviť toľko nebude. Napríklad dolaďovať článok je celé zle. Ale beriem to ako jednu veľkú vec, a bez ktorejkoľvek časti to nebude ono. Keby ma mal školiteľ nútiť a presviedčať aby som robil to a to, asi by to nespravilo medzi nami dobrú atmosféru. Zatiaľ som so svojim školiteľom veľmi spokojný. Asi by bolo lepšie keby mal trošku viac času, ale tak je fakt dobrý a preto je zaneprázdnený. Sťažovať sa určite nechcem.

A áno, majú tu veveričky. V campuse ich je fakt veľa. Takýchto:

http://youtu.be/WWnuXKh9wrM?t=3m59s

7. 9. 2013

Amerika, a americký futbal

Keby niekoho zaujímalo, bývam tu: http://goo.gl/maps/5ZTLZ. A zrejme prvé čo si všimnete, je štadión hneď vedľa. Počul som že ho vraj včera pred rokom komplet prestavali, a že býva vždy plný, bez ohľadu na to proti komu naši hrajú.

Tak som sa teda išiel pozrieť na otvárací zápas sezóny. Dozvedel som sa, že kapacita štadiónu je 63 000 ľudí. A naozaj bol plný, až na malé fliačky na asi horších miestach. Naši sú Golden Bears, alebo krátko Cal. V celkom campuse ale aj okolí je okolo toho fakt veľká mánia. Je tu obchod s oblečením s IBA tematikou tohto tímu. Logo tímu je všade na mydlách na záchodoch. Dokonca si z toho robia srandu v klinike (bear with us - majte strpenie - kým sa naučíme robiť s novým informačným systémom). Počul som, že toho kto študoval na UC Berkeley pár rokov sa dá ľahko spoznať. Pri slove GO, inštinktívne zakričí BEARS! A priznám sa, doteraz som také niečo nezažil, a bolo to dosť zaujímavé vidieť a byť malou súčasťou toho, ako na striedačku polovica štadiónu kričí GO, a druhá polovica BEARS. No ok, bolo tam aj trocha fanúšikov tých druhých, ale nie moc (v porovnaní so štadiónom).


Podarilo sa mi tiež zistiť, že naštartovať takú mexickú vlnu vôbec nie je ľahké. Takmer hneď vedľa mňa sa o to začali pokúšať nejakí chalani, tak som im začal pomáhať. Asi po troch minútach hučania a opakovaného štartovania vlny sa kúsok aj pohla, ale zastala pri malom sektore fanúšikov hostí. Tak sa ju potom skúšali rozbehnúť druhým smerom, ale to už sa nedalo zmeniť. Tak nič z toho nebolo.


No a hra... tá zo začiatku nebola moc zaujímavá. Po piatich sekundách prišlo prvé zranenie (?). Našťastie nie nijak vážne, nakoniec zranený odišiel po svojich. Prvú polovicu som začínal chápať o čo ide, a bolo to také divne ponaťahované. Našťastie to po druhej štvrtine trocha ožilo. Dobehla týmová kapela, pobehala po ihrisku, zahrala pár vecí od Maroon 5, lebo vraj študovali na UC Berkeley a pobrali sa zase späť na svoje prémiové miesta v hľadisku.



No v druhej polovici som už začal chápať o čo ide (nebudem vysvetľovať aby nevysvitlo že nezačal). Vedel som že hostia sú vraj teraz dosť dobrí a my sme trocha outsideri. No a po polčase sme vyhrávali, a hostia začínali byť trocha nervózni. A začínalo to byť zaujímavé, lebo mi to prišlo že sa naši začali viac snažiť keď to vyzeralo že by mohli aj vyhrať. No nakoniec naši smolne stratili... loptu? a hneď dali hostia touchdown, a vyrovnali. Ešte 8 minút pred koncom to bolo vyrovnané, a naši útočili ale pobabrali to a začali prehrávať. Hneď na to som zažil to, čo sa v Amerike deje často. Kopa ľudí sa postavila a začala odchádzať s tým že už tu aj tak neni čo vidieť. Nakoniec to bolo napínavé až takmer do konca a pri tom konci ma to už aj fakt začalo baviť. No prehrali sme, ale nevadí, domov som to nemal ďaleko.
Bolo to zaujímavé, povedzme, ale zaujímavé raz. Asi sa skoro nevyberiem znova. Možno ešte baseball by som mohol...


Trocha už začal viac preskúmavať okolie, a zažil som to čo v Amerike je vraj bežné, a v Európe v podstate vôbec nie je. Ulice sa tu menia veľmi rýchlo ako tak po nich kráčate. Veľmi veľmi rýchlo sa mení to ako špinavá ulica je, aké obchody tam sú, akí ľudia sú na ulici. Dokonca som videl People's Park, počul som o ňom že má meno podľa, hmm, no podľa seba. A je to pravda. Také miesto napr. v Bratislave neexistuje. No, teda, nie že by som všetky kontroloval, ale silno pochybujem že tam také niečo je. A tu je to 300-400 metrov od campusu. Campus je fakt super čistý moderný úhľadný neviem čo všetko. Keby je niečo takej úrovne na Slovensku, široké okolie toho je tiež pekné. Tu nie, a neviem si na to zvyknúť.

Napríklad v Petržalke som nikdy nemal pocit strachu večer na ulici, aj keď niektorí majú. Ale tu by som sa asi bál ísť po zotmení kus ďalej na juh od campusu. Ale zase je to možno len strach z neznámeho. Ale zase aj domáci vravia že ďalej na juh je to horšie. Ale zase možno je to len konšpirácia. Ale zase ani domáci tam nechodia. Ale zase naopak sever od campusu je úplný opak. Je to drahá štvrť, hlavne v kopci nad mestom. Je to skutočne krásna lokalita. Kopec je tak prudký, že každý dom tam má výhľad na záliv, no paráda je to. Ale domy tam stoja aj 8 miestne sumy... No dosť bolo zatiaľ, idem sa vyspať už je ráno, trocha cez víkend pocestovať a spať do práce.




31. 8. 2013

Majú tu aj startupy!

Pred nedávnom som tu písal o networkingu. Písal som, že vo vede mi to ide nejak horšie. Možno preto, že neviem tak dobre po anglicky. V utorok som zistil, že to nie je pravda.

Na vlastnej koži som sa presvedčil, že tu v Silicon Valley, (kto by to bol býval čakal) sú startupy.

Majú tu totiž niečo čo volajú Berkeley Postdoctoral Entrepreneurs Program. A majú tu http://skydeck.berkeley.edu/. A spolu mali dáky event, na ktorý som ako Visiting Student Researcher mohol prísť. Vyzeralo to asi tak ako som čakal. Postarší ujo porozprával, a bolo to podobne na prd ako to čo býva na Slovensku ak niekto ide rozprávať o tom ako máš spraviť startup. Potom sa však dalo porozprávať s ľuďmi čo sa tam motali, a to som čakal že bude zaujímavejšie, a očakávania sa mi zhruba naplnili. Bol tam jeden veľmi zaujímavý človek, pár neviem posúdiť, a hromada zmätených mladých ľudí ktorí nevedeli čo majú robiť tak odišli. Teraz musím zase poďakovať www.manageria.org (stále sa môžte prihlásiť) za vedomosti ktoré som získal uplynulý rok, inak by som medzi nich patril tiež.

Mal som premyslené ako chcem asi začať rozhovor, a na tretí krát to aj bolo fajn. Šťastie sa usmialo, lebo tretí pokus bol u toho najzaujímavejšieho človeka. To som však zistil až neskôr. Bol to šéf toho SkyDecku, rozprávali sme sa nakoniec asi pol hodinu, a neskôr som zistil že okrem pár iných firiem spolu založil Electronic Arts. A celkom fajn bolo, že ma pozval, že mám prísť ktorýkoľvek piatok o piatej sa porozprávať s ľuďmi čo sú v SkyDecku. Vraj sa snaží aby všetci prestali naraz pracovať, trocha sa odreagovali a socializovali. Takže asi prídem a uvidíme... no prioritou na nasledujúce roky ostáva výskum.

Zaujímavé ale je, ako je pozadie rôzne od toho na Slovensku. Univerzita to vo veľkom podporuje. A fakt vo veľkom. A Univerzita na tom aj zarába. Počul som, že teraz tam mali firmu ktorú v posledom štádiu predali, založili ju nejaká profesorka s troma študentmi, a okrem toho že tí štyria sú bohatí, aj Univerzita na predaji zarobila niekoľko $miliónov. Ale nie len to je iné. Na Slovensku je to viac také poďte kto chcete robiť čo chcete, je to super že chcete... a má to často nízku úroveň. Je to kombináciou viacerých faktorov, jednak tu nie je dosť ľudí aby sme spomedzi nich mohli vybrať 10 týmov ktoré spravia niečo schopné, nemáme tu podmienky na to aby sme ich poriadne podporili, Slovensko je malý trh takmer na čokoľvek inovatívne... Skrátka startup svet na Slovensku je v plienkach. Je tu pár ľudí čo sa to snaží zmeniť, a to je super! Tu som však počul niečo, čo úprimne šokovalo. Povedali tu, že chcú podporovať primárne technologické firmy, ktoré fakt prinášajú inovácie. Asi polovica ľudí tam bola PhD študenti, polovica postdoc-ovia. A že je super že sme tu aj tí mladší, ale že sa zatiaľ len zahrievame, a zo skúseností najradšej vidia ľudí tak v polovici ich postdocu. Vraj to ani náhodou nie je neskoro začať rozmýšľať o biznise, a najlepší čas kedy je človek vytvoriť novú technológiu. Ostávam prekvapený až do teraz a tak sa bez slov odmlčím.

Hm, ešte som zabudol, tak asi sa neodmlčím. Vraj pre firmy čo už v SkyDecku sú, pozývajú šikovných študentov z School of Business, aby firmám pomohli s nejkaým aspektom ich práce, a ak to funguje tak študenti za to vedia dostať nejaké kredity abo čo. Príde mi to fakt super nápad. FMUK! Čiňte sa!

No a ešte by som teda mohol, keď už som pred týždňom zabudol... pridávam fotky z officeov. Prvá je kancelária v ktorej sedím, kde je 6 ďalších graduate študentov, a kopa miesta pre ľudí ktorí sem prijdú na zhruba týždeň. Je tam trocha zima ale už sme zistili ako sa dá teplota nastavovať :) Druhá a tretia je náš spoločný priestor, a to je fakt paráda. A podobné je ešte aj na ďalšom poschodí.




P.S. Hádajte koľko firiem je v Silicon Valley. Zhruba 177 000.

24. 8. 2013

Berkeley

Pekný deň prajem.

Tu je pekne tiež. Som v Berkeley, aglomerácii San Francisca, Bay Area, Kalifornia, alebo čokoľvek iné. Je tu ale celkom slnečno. Bol som už aj na kopci, takto to tam vyzerá: Vzadu nie je vidno Golden Gate lebo sa tam napchalo slnko.


No ale to bolo poporadí... Áno, pred troma týždňami som začal PhD v Edinburghu, teraz som v USA, a ostanem tu až do Vianoc. Môj školiteľ sa totiž zúčastnuje takého super programu kde prídu top ľudia z oblasti a zobral si ma so sebou. Takže svoje štúdium začnem štyrmi mesiacmi s vačšinou ľudí ktorí poriadne pracujú v tej istej oblasti na jednom mieste. Dokonalejšie si to neviem ani predstaviť. Ak by niekoho zaujímalo čo za program to je, tak http://simons.berkeley.edu/programs/bigdata2013

Do USA som prišiel v utorok poobede, a keďže ubytovanie mi začínalo až o dva dni neskôr (hups), hneď som zamieril do Moutain View do Googlu na večeru. Týmto by som chcel aj poďakovať Bôbovi za to že ma zobral a nechal u neho prespať. A je to celkom zaujímavé, v campuse Googlu som bol ako guest, a keď som si tlačil visačku (všetko samoobslužné) tak mi napísali, že nemôžem nahrávať videá ani fotiť, iba ak by mi to môj hostiteľ povolil. A že čokoľvek budem v kanceláriach vidieť alebo počuť si mám nechať pre seba a nikomu to nehovoriť. A dokonca som rovnako ako zamestnanci mal zadarmo akékoľvek jedlo. Celkom príjemná atmosféra tam bola.

Formálne som Visiting Student Researcher at University of California, Berkeley. Neviem čo to celkom znamená, ale viem že nie som Visiting Researcher ani Visiting Scholar a že je to dôležité.

Inštitút v ktorom budem nasledujúce mesiace je úplne nový, to čo sa tam teraz deje je prvá vec vôbec, máme čerstvo zrekonštruovanú budovu, dokonca ešte tu stále pobehujú nejakí robotníci. Priestory tu sú fakt mega, ale ešte som nespravil žiadne fotky tak neskôr.

Ubytovaný som v takom nejakom internáte povedzme, ktorý je hneď na kraju campusu, a dokonca asi len 2 minúty pešo od budovy kde mám kanceláriu. Volá sa to International House a sú tu fakt ľudia z celého sveta. Už poznám pár japoncov, pár číňanov, nemca, nórku, amerického hongkongčana, argentínčana, brazílca, švajčiara, dievča tu zo Sillicon Valley, a dokonca aj tibeťana čo je tu na rok a študuje budhistickú filozofiu. A jedna japonka sa potešila keď som povedal že som zo Slovenska, že jej kamarát tam akurát išiel. Vraj v Tokiu študuje slovenčinu. Bol som prekvapený. Ale aj ja som japonky prekvapil, keď som im povedal že veľa slovákov vie ako sa volajú japonske princezné. Boli z toho úplne nadšené, ale rýchlo im došlo že v tom bude nejaká zrada. No a potom to bolo celkom zaujímavé vysvetľovať prečo sú princezné Mako a Kako vtipné...

Jasné, a na kopci majú preliezku v tvare DNA. Alebo DNA v tvare preliezky. Alebo niečo iné.

Zatiaľ sa odmlčím bo sa tu toho deje veľmi veľa.





15. 8. 2013

Moja vízia

Teraz som na svojej prvej "pracovnej ceste". Som doma. Chystám sa cestovať ďalej, ale o tom až o týždeň.

Dnes chcem napísať, prečo chcem teraz študovať, a kde sa vidím o pár rokov.

Môj celoživotný cieľ je jasný: pri nakupovaní bežných vecí, ako sú potraviny alebo oblečenie, sa chcem nemusieť pozerať na ceny. Jednoducho ak budem povedzme behávať, chcem si kúpiť kvalitné topánky a nemusieť ani chvíľku rozmýšľať či potom budem mať na školský výlet pre deti. Za bežnú vec nepovažujem napríklad kúpiť si dom. Teraz budem žiť z doktorandského štipendia, z ktorého sa so svojím nenáročným životným štýlom takto správať môžem, takže sa teším :)

No toto nie je všetko čo v živote budem robiť. Väčšinu života predsa strávim inak ako míňaním peňazí. Chcem robiť niečo čo ma bude čo najviac baviť tak, aby som si zabezpečil takýto život. Nasledujúcich pár rokov strávim vo vede/výskume, a tu by som chcel aj ostať.

Moje PhD beriem ako príležitosť spoznať čo najviac ľudí z oblasti, ktorej sa chcem venovať, a poriadne pochopiť, ako funguje akademický aj komerčný výskum.

Čo sa týka spoznávania ľudí, mám sa ešte čo zlepšovať. Aj keď sa snažím, stále sa necítim komfortne v situáciach keď mám za niekym neznámym prísť, osloviť ho a zoznámiť sa. V uplynulom roku som mal (vďaka http://www.manageria.org/) možnosť skúšať si také veci, ale skôr s ľuďmi z biznisu, resp. v pracovnom prostredí. Raz keď som nevedel ako, tak som po chvíli váhania prišiel a pozdravil. No a potom je už čokoľvek lepšie ako byť ticho. A vyšlo to. Zdá sa mi to však ťažšie s ľuďmi z vedeckého prostredia. Alebo to je tým, že po anglicky neviem tak dobre ako po slovensky. Neviem zatiaľ.

Do toho, ako funguje akademický výskum prirozdene počas štúdia riadne nahliadnem, ale chcem zistiť ako to vyzerá v biznise. Jasným cieľom je aspoň jedno leto stráviť na internshipe (stáži) v Microsoft Research, Googli, Facebooku, prípadne IBM. Veci ktoré by ma zaujímali riešia takéto firmy len na pár miestach na svete. Najradšej by som sa pozrel do Bangalore :) Predpokladám, že určité aspekty tu budú úplne naopak ako v akadémii, ale neviem to poriadne ani sformulovať. Musím to zažiť. Mimochodom, ak by ste uvažovali o podobnom letnom internshipe, začať v októbri vôbec nie je skoro.

Dlhodobo by som sa chcel vrátiť na Slovensko. A robiť tu nejaký ten výskum. Som si však takmer istý, že nie na univerzite. Jednak by mi to pravdepodobne nevychádzalo s tým mojim prvým cieľom, ale aj ma to dosť ťahá do biznisu, prípadne riadenia ľudí. Možností, čo tu robiť je viacero. Môžem založiť s.r.o. a snažiť sa robiť niečo na vlastnú päsť. Také niečo je reálne, aj to tu vzniká (moja úloha je reálne asi taká, že o tom viem). Dalo by sa niekoho zvonka presvedčiť, aby tu založil pobočku, a ja ju budem riadiť. Ideálne Microsoft Research. To je asi najťažšie zrealizovateľné, ale nie nereálne. A tretia možnosť je robiť s niekym kto tu už funguje. Konkrétne http://www.innovatrics.com/. Úžasná firma, so super majiteľom, ktorú sa mi podarilo v minulom roku spojiť s občianskym združením Trojsten. Ale o tom inokedy.

Takže tak.
Chcem sa vrátiť na Slovensko, robiť tu vedu, a trocha viac biznis okolo toho. Možno si poviete, že takých ľudí už veľa odchádzalo, a nikdy sa nevrátili. Áno, máte pravdu. Samozrejme, predstavy sa menia. Ak si nájdem číňanku, možno ju budem ťažko ťahať aby išla žiť na Slovensko. Ešte mongolku by sa dalo... V živote ma postretne ešte veľa vecí, ktoré zmenia moje plány a názory. Ale som presvedčený, že je veľmi dôležité mať sformulované kam smerujem, a čo chcem robiť. Vedieť presne čo ma spraví šťastným, a ísť si za tým.

Tak ja idem. O týždeň budem bližšie.

8. 8. 2013

Edinburgh

Ešte aj Fabie tu majú volant napravo!

Povedal som si, že dnes napíšem o tom ako na mňa Edinburgh zapôsobil počas prvého týždňa. Poviem Vám, živo. Rýchlo som teda zistil, že tu akurát začal festival Fringe, ktorý trvá skoro 4 týždne (https://www.edfringe.com/). A je tu toho tak veľa, že ani neviem povedať o čom je.

No počas prvého týždňa som mal na starosti aj celkom veľa byrokracie. Potešilo ma, že čo sa týka Univerzity, je to výrazne odlišné od Slovenska. Príde mi to také že majú k tomu postoj že čo by tu už len kto chcel zneužiť. A tak sa dajú odovzdať a spracovať polovyplnené formuláre, lebo napr. National Insurance Number nemám, ale tak proste to doplníme ked budeš mať... Kancelariu mám ale dočasne takú provizórnu vzadu, lebo celkom veľká čast poschodia sa prerába a tak som spolu s poliakom, ktorý tu je ako exchange student na pol roka. Vravel že si chce zlepšiť angličtinu - a to naozaj potrebuje, má problém povedať napriklad, že otvorí okno. No a tak je to také vtipné dorozumievanie :)

A taktiež sa mi ohromne páčia také nejaké jedálne. Bol som pár krát vo vedlajšej budove, varia tam dobre, ale fantastické je, že tam majú šalátový bar. A tie sú aj na iných miestach. Na slovensku také zriedka vidno, a už vôbec nie v školskej jedálni. Jednoducho si zoberiem misku akej veľkosti sa mi zapáči, naplním si ju ľubovoľne z výberu 16 šalátov, ktoré sa dokonca obmieňajú v rôzne dni, a zaplatím za misku. To je super, lebo ja sa aj rád zdravo stravujem, aj mi to chutí, aj naozaj. Len teda, som nekonečne lenivý čo sa prípravy jedla týka. Z iných jedál tu majú super morčacie šunky (lepšie ako u nás), kyslé a drahé jablká, zle zoradené papriky, a to všetko mäkké pečivo na ktoré všetci našinci nadávajú mi tiež chutí.

Vrátim sa ešte k tej byrokracii. Čo sa netýka univerzity, už je to podobné ako na Slovensku. Potrebujem spomínané National Insurance Number. Ani poriadne neviem prečo. Musím teda niekam zavolať, dohodnúť si interview, prísť naň, a potom mi ho dajú. Tak teda volám. Nezdvíhajú. Tak za chvíľu volám znova. Nezdvíhajú. Tak volám o pol hodinu. Zdvíhajú. 5 minút sa ma pýtajú na otázky z nejakého formulára, ktoré po predchádzajúcich odpovediach nedávajú zmysel. Potom reku, že teda
- Môžte prísť 9:50.
- Kam?
- "Edinburgh Jobcentre Plus".
- Pozerám na hodiny - 9:30!!
- To nestíham, môžem niekedy neskôr alebo zajtra?
- Nie, ďalší termín je o skoro dva týždne. (WTF?)
- Tak prídem dnes. Stihnem to. Kde to je ešte raz?
- "Edinburgh Jobcentre Plus".
- A to je kde?
- Môžem Vám dať PSČ. (????)
- Paráda
V tom čase som ráno prišiel na fakultu, do kancelárie, ešte som nikoho nepoznal, a že si idem všetko nastaviť (napríklad internet). Tak som sa hneď zase pobalil, bežal tam kde bývam, vybalil, pozrel na internete kde to je - pešo asi 40 minút. Tak som nasadol na autobus, ktorý som mal tušenie že pôjde správne. Aj išiel. Dorazil som pol hodinu neskoro, nikto o mne nevedel že som mal prísť, ale veď poďte sem... Ujo mi pozrel pas, zdvihol telefón, niekomu vynadal, zavolal niekomu inému, a že ma pošle a že to je v pohode. A poslal ma hore že tam si ma už niekto vezme.

Chvíľku som počkal a potom som sa dostal k počutiu naozaj škótskej angličtiny. Zobral si ma pán, ktorý vyzeral že zajtra pôjde na dôchodok. A, no, keď ešte mal otázky ktoré sa dali čakať, ako že prečo som tu a tak, tak som to pochopil a odpovedal. Ale keď povedal zrazu niečo nečakané, tak...nič. Zopakoval to...nič. A potom povedal niečo iné a začal rozprávať pomalšie. A spomalil sa celý. Seriózne. Začal písať do formulára ktorý počas rozhovoru vyplňoval pomalšie, a dokonca aj menšie písmená. No nakoniec som zistil, že si musím zohnať inú adresu, lebo blbosti... no to je jedno. A vlastne ani neviem ako to dopadne. Mali by mi ho poslať poštou ale ktovie kedy a kam.

Čo sa týka práce, baví ma, vlastne veď ako inak keď som tu prvý týždeň. Ale mám pocit, že ma bude baviť aj naďalej. Školiteľ tu zrovna nie je, tak mi dal robotu, a včera sme telefonovali asi 90 minút. Mám pocit že som aj spravil dosť a po tom hovore aj kúsok hlbší náhľad. Ale to sa bude musieť ešte zlepšovať. Čakám, že to bude pár mesiacov sa do toho poriadne dostať aby som mohol plnohodnotne začať robiť niečo nové. V pondelok tu bol niečo rozprávať dáky ujo z Montrealu o optimalizácii dodávky energie a tak. O tom, ako experimentálne začínajú robiť také veci, že to aký spotrebič sa kedy požíva. Seriózne, že príde človek večer do kuchyne, pustí umývačku, a dom ju nepustí. Proste dom sa rozhodne, že teraz umývačka nepôjde. Ale pustí ju neskôr tak aby bolo čisté keď sa ráno zobudíš. A teda rozprával o tom ako toto v pozadí riešiť z pohľadu optimalizácie nákladov dodávateľa, a že často to môže znížiť cenu spotreby energii aj viac ako o polovicu. Možno o 20-30 rokov také niečo bude bežné.

A mesto, vyzerá super. Všade sú tu kopčeky kde sa dá behať a miesta z ktorých je fantastický výhľad. Možno to vyzerá tak super lebo je tu super počasie. Znie to divne, ale je to zatiaľ tak. Príjemných 20 stupňov, na pocit trocha viac takže sa dá chodiť v krátkom, stále tak polooblačno... No paráda.

Tak zatiaľ športu zdar!













1. 8. 2013

Prvý

Pekný deň prajem,

Volám sa Jakub Konečný, a keďže čítaš môj prvý blogpost, asi ma poznáš.

Od útleho detstva som bol posadnutý číslami, neskôr matematikou, a zajtra (slovom v piatok) začínam celkom novú časť svojho života. Začínam doktorandské štúdium na University of Edinburgh. Venovať sa budem v podstate... matematike.

Viac toho teraz asi nepoviem, lebo tento blog chcem držať skôr v netechnickom duchu. Chcem sa Ti prihovárať pravidelne každý týždeň, z viacerých dôvodov. Chcem mať (aspoň akože) kontakt so Slovenskom, dávať známym vedieť ako sa vlastne mám, zabávať sa pri písaní, a možno aj mať neskôr nejaký externý zdroj spomienok. Budem písať o všeličom. O zážitkoch, o hlúpostiach, o kontrastoch so Slovenskom, o hlúpostiach, občas o názoroch na aktuálne alebo nadčasové témy, a potom zase o hlúchopstiach. Halvne chcem ale písať pravidelne. Bez ohľadu na to či sa mi bude chcieť, alebo či budem mať o čom (áno, je tam bodkovaná inšpirácia). Teším sa.

Zatiaľ som tu toho veľa nezažil, tak len o tom mále:

Počasie.

Som tu po druhý krát, a dnes je počasie také ako keď som minule vystúpil z lietadla. Sotva mráčik, slnko príjemne hreje a zelená je tu akosi zelenšia ako v Bratislave. Začínam mať pocit, že je to typické škótske počasie. Eešte som spoznal španiela, ktorému zazvonil telefón a odišiel. A to je tak všetko. Keby ste ma chceli ísť pozrieť, tak teraz bývam tuto



O týždeň snáď napíšem o tom, prečo (možno aj ako) som sa rozhodol ísť takto študovať, a aká je moja vízia budúcnosti, resp. toho, čo chcem dosiahnuť.

Kubo