Text

Pekný deň prajem

30. 9. 2013

Taký nevšedný týždeň

Nevädza kúkoľ vlčie maky,
človek je taký.

Pravdu povediac, ani si nepamätám, že som toto napísal. Tento blog som mal už totiž rozpísaný a teraz pokračujem. Je to super keď viem sám seba takto prekvapiť :D Ale keď už to tu mám tak si to aj vypočujte.


Tento týždeň sa rozhodne nedá nazvať bežným. Dá sa povedať že začal už v nedeľu, keď som po nie celkom úspešnom výlete do San Francisca chcel trocha pracovať. Trocha mi to nešlo, tak som šiel trocha behať. Trocha som šiel ďalej ako inokedy a trocha som zablúdil. Potom dosť. Podarilo sa mi presvedčiť sa, že som zišiel na zlú stranu hrebeňa a som ďaleko. Neskôr som však zistil že až tak stratený zase nie som. Ale trvalo to aj tak príliš dlho.

V pondelok som sa dozvedel že by som sa mal na chvíľku vrátiť k projektu spred roka, čo sa mi až tak nechce. Ale celkom verím školiteľovi že sa mi to vlastne chce robiť...

V utorok som išiel pozrieť do SF na baseball. Zabudol som foťák takže Vám moc neukážem. Musím priznať, bolo to lepšie ako ich futbal, ale stále také neeurópske. Asi tak skoro znova nepôjdem.

V stredu som začal niečo pre mňa úplne nové. So školiteľom sme sa stretli (úmyselne) s ďalšími dvoma ľuďmi od tiaľto s cieľom porozprávať sa a zistiť či by sa dali spojiť veci ktoré robíme. Teda my by sme možno chceli použiť niečo čo oni vymysleli a bavili sme sa o tom či je to možné a ako by sa možno dalo a tak podobne. Teším sa na pokračovanie.

Vo štvrtok ani neviem. Bol som behať.

V piatok som ráno niečo porobil a v neskoršom poobedí som sa vybral so zhruba náhodnou skupinou ľudí pozrieť Yosemite. Z 12tich som stretol raz predtým asi troch. A nakoniec to bol fakt mega víkend so super skupinou ľudí. Niečo viac snáď poviem o týždeň, len som sa vrátil a fotky sa snáď za týždeň nejak sprocesujú. Foťák som nezabudol.

Zatiaľ prezradím aspoň jednu vtipnú vec. Nórky boli prevelice prekvapené že neviem ako robí líška. Teda, že neviem že neviem ako robí líška. A teda mali na mysli nórsku pesničku.



Joff-tchoff-tchoffo!

22. 9. 2013

Motivácia, vnímanie seba a iných,...

Tento blog je nakoniec náhodnou zbierkou myšlienok na tému v názve. Môžete namietať, môžete nesúhlasiť, ale to je tak všetko čo s tým môžte teraz robiť.

Mám takú kamarátku, je o pár rokov mladšia a nedávno odišla zo strednej školy na rok na výmenný pobyt do Dánska. A podobne ako ja, z času na čas niečo napíše. Jej nedávny blog vo mne zanechal taký zvláštne nostalgický pocit. Veľmi ma to potešilo lebo pred pár rokmi som sa ja úplne rovnako zo všetkého takto tešil, všetko bolo super a milo prekvapené. A po prvý krát som si uvedomil, že už to tak nie je.

Nie, nechápte ma zle, stále sa zo všetkého vytešujem, a som veľmi spokojný so všetkým, ale je to už iné. Prirodzená otázka teda je, čo je iné? S prekvapením som zistil, že to neviem sformulovať. No, je to také, dospelejšie. Ale to je ako by som nepovedal nič.

A to celé ma tak dostalo zase k rozmýšľaniu o motivácii, o tom čo sme schopní spraviť, a o tom čo si myslíme. Musím sa priznať, nikdy som nebol fanúšikom motivačných kníh ani videí ani ničoho iného. V tom istom čase vo svojom blogu matusko (vstup povolený len po odložení predsudkov) postol jedno naozaj zaujímavé:



"Someone's opinion of you does not have to become your reality. That you don't have to go through your life being a victim."

A to ma zase dostalo k rozmýšlaniu o mladých ľuďoch od nás. Myslím si, že vo všeobecnosti je dnes mierny problém na Slovensku to, že vo veľa mladých ľuďoch je cítiť v istom zmysle komunistickú výchovu. Vyjadriť to ako že sú vychovávaní ako obeť mi príde celkom výstižne.

Malých detí sa rodičia často pýtajú čím chcú byť, keď budú veľké. Kúzelnik. Požiarnik. Chcem robiť mapy. Chcem obchodovať na burze. Rodičia povedia, "super!" Ale nespýtajú sa už "a čo musíš spraviť aby si mohol robiť mapy?", ani im nepomôžu nájsť odpoveď. Nespýtajú sa ich to ani keď vyrastú, a miesto toho často počuť niečo typu "budeš rád keď ti otec nájde dobrú robotu a budeš tu môcť potichu žiť. Dnes je všetko drahé." Alebo niekedy od starých rodičov "Uvedom si že nikdy nebudeš mať toľko peňazí aby si si mohol toto dovoliť!" Nepovedia im že to majú skúsiť spraviť inak, že majú robiť to čo sami chcú, že majú hľadať to vďaka čomu budú šťastní a ísť si za tým, a zistiť ako pri tom žiť život ktorý chcú.

A to je škoda. Nakoniec sa ľudia na seba troška menej usmievajú.

Nechcem útočiť na vašich rodičov, to určite nie. Oni to jednoducho nevedia, lebo vyrastali za totality. Alebo v skorej dospelosti, keď sa formovali ich názory, bol podnikateľ automaticky mafián a radšej o takých ani nepočúvať. Nehovorím o nikom konkrétnom, skôr je to taký všeobecný pocit nadobudnutý po rokoch počúvania známych a príležitostného čítania. Verím ale, že sa toto pomaly zlepšuje a o generáciu neskôr to bude úplne iné.


---------------------------------------------------------------------------------------------------


Neskôr som sa dostal k tomuto trocha pesimistickému, ale veľmi dobre napísanému článku: Why generation y yuppies are unhappy, ktorý mi poskytol v istom zmysle opačný pohľad na názory ktoré mám aj ja. Aspoň v niektorých veciach. Dosť ma zaujala ale časť pri konci, kde sa píše ako nesprávne vnímame postavenie a úspechy ľudí ktorí sú v zásade rovnakí ako my, a ako nás to robí menej šťastných. Volajú to Facebook Image Crafting. A pri tom ma tak napadlo - nerobím to vlastne aj ja? Pozrel som si čo som dával na Facebook ja, a (nerátajúc odkazy na tento blog) väčšina je zaujímavá aj pre iných ľudí ako len JA. Väčšina sú tam odkazy na spomenutia hodné informácie, alebo niečo krátke čo rozveselí.

Ale tak ma napadlo, či náhodou týmto blogom nedávam svetu najavo aký som super, aké perfektné to tu je, ako mi máte závidieť...? Možno. Je to možné že zatiaľ som tu poskytol len taký jednostranný euforický opis toho čo sa tu deje.

Ak máte pocit že to tu mám tisíc najlepšie na svete, tak v rámci toho aby som vyrovnal váhy, Vám teraz skúsim vysvetliť prečo by ste mi vlastne vôbec nemali závidieť. A prečo by si to väčšina z Vás nechcela so mnou vymeniť.

Kým som odišiel zo Slovenska, bol som skoro všade zaujímavý aspoň tým, že som bol múdry alebo šikovný povedzme. V inštitúte kde som teraz, je to prerekvizita. A zas tak veľa iného nemám čím by som bol zaujímavý. Som tu teraz na úplne najnižšej možnej pozícii. Tak dve tretiny účastníkov tohto programu sú ľudia ktorí pôsobia na nejakej univerzite ako profesori. Nie ako študenti. Väčšina zvyšných sú postdocovia (ďalší stupeň po PhD), alebo cca končiaci PhD študenti. Okrem mňa je tu ešte jeden "kariérne" porovnateľný chalan, pôvodom z Indie.

Máme tu nejaké workshopy, kde prídu ľudia z celého sveta a dajú nejakú ~45min prednášku. Osem denne. Ale to nie je prednáška ako poznáte zo školy, že sa máte niečo naučiť. Je to prezentácia nový vedeckých výsledkov. The state of the art sa to volá (ak nerátame tú Banskovu zbierku poviedok - môžte mi kúpiť, nečítal som :). A to je nekonečne ťažké sledovať. Ani mi to nejde. Ani keď sa snažím. Školiteľ mi povedal, že normálne je autor jediný kto sa nestratí a tí, čo robia v tej oblasti, sa len stratia neskôr. No napriek tomu jasne vidím, že sú tu ľudia ktorí rozumejú podstatne viac. A to aj keď sa rozkrájam nenahradím len šikovnosťou (ktorom tu nevyčnievam, ale našťastie asi ani nezaostávam). Musím proste študovať a získať širší základný prehľad o tom čo sa deje v rôznych oblastiach. A študovať. A popri tom skúšať robiť niečo nové vo svojej oblasti. A popri tom sa snažiť s ľuďmi networkovať.

A už som trocha prišiel na to, prečo je tu networkovať ťažšie. Tí ľudia sem prišli robiť vedu. A ich čas je drahocenný. A väčšinou nechcú a nepotrebujú rozprávať o živote, o cestovaní alebo čomkoľvek. Na to majú povedzme rodinu. Občas hej, ale väčšinou keď sú tu, v inštitúte, sa chcú rozprávať o výskume, o zaujímavých myšlienkach v oblasti v ktorej pracujú a podobne, a často jednoducho ešte nezvládam viesť dialóg na takej úrovni. Tak sa s nimi moc dlho neporozprávam. Aby som nebol úplne pesimistický, zistil som že ľudia z komerčného výskumu (Microsoft, Google, IBM,...) radi rozprávajú o tom aké to tam je a ako sa tam dá dostať. Tak aspoň to som sa už popýtal.

Možno sa mi podarilo presvedčiť Vás, že sa tu mám zle, alebo aspoň že mám právo byť demotivovaný. Ale to nie je pravda. Pravdupovediac ma takéto prostredie veľmi motivuje. Prečo? Lebo mám sformulovanú svoju víziu na pár rokov dopredu, viem, že chcem ísť týmto smerom, a nechcem aby som ostal v tomto stave. Takže to chcem čo najskôr zmeniť. Myslím, že toto je niečo, čo som u seba už raz v živote spätne spozoroval. Že mňa strašne baví vyhrávať, ale nie vyhrať. Hmm, chcel som povedať, že ma baví stávať sa najlepším, ale keď už som, nebaví ma to tak a hľadám iné veci kde nie som dobrý.

No a teraz som na úplne opačnom konci. Takže sa strašne teším na to ako sa to bude meniť. Ale zároveň držať v rovnováhe aj iné veci, ako cestovať alebo spoznávať nových ľudí.

Dôležitá je však otázka, prečo nezačnem ani na chvíľku pochybovať, alebo byť demotivovaný lebo je to ťažké, lebo som horší ako ostatní, lebo ...? Ta ešte raz, pretože mám jasne sformulovanú víziu, som si ňou 100% istý, a viem že toto je tá cesta ktorou chcem ísť bez ohľadu na to ako ťažká možno bude. Možno nie. A to, že to mám takto sformulované, často dá jasnú odpoveď na inak ťažké rozhodnutie v živote. Už istý čas sa pasujem s tým ako vysvetliť prečo je to také dôležité. A stále to neviem vysvetliť.

Tak teraz si predstavte že som váš dedko a chcem vám predať životnú múdrosť: poriadne sa zamyslite kam a prečo smerujete. A nie len jeden večer. Mne to trvalo viac ako rok a veľa skúšania a zisťovania, že sem nie. Usmejte sa, povedzte mi, že svet sa mení viac ako si viem zo svojho kresla predstaviť, a potichu si myšlienku v hlave nechajte...

Moja ďalšia filozofická otázka je, prečo vlastne chcem byť úspešný? Ak raz nájdem odpoveď, napíšem o tom.

Doskakavenia priatelia!


---------------------------------------------------------------------------------------------------


P.S. Keby som chcel vyhrávať, tu môžem mať motiváciu získať top parkovacie miesto:


15. 9. 2013

Taký bežný týždeň (poď do Ugandy!)

Uplynulý týždeň bol asi najbližšie tomu, čo sa dá nazvať bežným pracovným týždňom. V skutočnosti sa na tento bude ponášať len zhruba polovica týždňov ktoré tu strávim do Vianoc, ale aj tak sa pokúsim popísať, ako vlastne vyzeral.

Keby som to mal povedať jednou vetou, prevelice sa mi lúbi flexibilita mojej práce.

Malý inštitút kde mám kanceláriu mám 3 minúty pešo. Ráno vstanem, keď vstanem. Nemám žiaden budík, nemám nič čo by som musel ráno nutne stihnúť. Nikdy som však nevedel spať dlho ráno, takže niečo ako spať doobeda nehrozí ani keby som chcel. Dole schodmi mám jedáleň, kam niekedy zájdem na raňajky, inokedy zjem len nejaké ovocie ktoré som si zobral včera na večeri. Vrátim sa umyť si zuby a idem do môjho ofisu.

A začne pracovný deň. A ten je vždy iný. Nemám zapísané žiadne predmety, no zatiaľ chodím počúvať na troje prednášky aby som si rozšíril prehľad v príbuzných veciach. Takže každý deň mám jednu prednášku. Niekedy okolo obeda, niekedy pred večerou. A okrem toho robím viac menej kedy sa mi chce. Treba na to trocha vnútornej motivácie pracovať, a mne teda nechýba. Moja práca ma naozaj baví a fungujem tak, že ak nemám iný program, tak veľmi často pracujem.

V posledných mesiacoch som začal okrem iného behávať. Takže sa často v strede dňa zdvihnem, idem si zabehať, umyjem sa, skočím na večeru kde strávim často hodinu, lebo sa tu vždy dá sadnúť k niekomu a spoznať nových ľudí. A potom idem často spať pracovať ak nie som unavený. A niekedy nejdem keď sa nájde iný program.

Napríklad v stredu som konečne spoznal Kamilu! Dva týždne som už vedel že je tu dievča zo Slovenska, že je blond, že sa volá Kamila, ale nie a nie ju stretnúť. Zistil som, že aj ona hľadala mňa, dokonca vykrikovala po chodbe moje meno (keď som tam nebol). Prvý dojem super, počul som od viacerých ľudí, že je... hmm, nahlas?... ale bola troška zachrípnutá tak som si ani nevšimol. Akurát v stredu mala narodeniny, tak sme aj s pár ďalšími ľuďmi išli dole do mesta na zmrzlinu. A keď som rozprával že rád cestujem, Aisha ma dokonca pozvala prísť do Ugandy, že mi bude robiť sprievodcu a ukáže čo všetko zaujímavé tam majú. Znie to cool. Uvidíme čo budem robiť cez leto. Takže v stredu som robil napríklad relatívne menej.

Ale zase vo štvrtok som sa ešte po večeri o siedmej vrátil do kancelárie, niečo kúsok ešte porobiť a bol som tam do polnoci. Na niečo pravdepodobne zaujímavé som prišiel, ale bolo to po celej veľkej tabuli tak som to hneď spisoval nech na to nezabudnem, a ráno by mi to už niekto mohol zotrieť. A tisíc ma to bavilo.

Takže tak asi myslím tú flexibilitu. Len treba nezabúdať na to že treba vedieť pracovať sám od seba. Viem do čoho som išiel a som si vedomý toho že budú časy keď ma to baviť toľko nebude. Napríklad dolaďovať článok je celé zle. Ale beriem to ako jednu veľkú vec, a bez ktorejkoľvek časti to nebude ono. Keby ma mal školiteľ nútiť a presviedčať aby som robil to a to, asi by to nespravilo medzi nami dobrú atmosféru. Zatiaľ som so svojim školiteľom veľmi spokojný. Asi by bolo lepšie keby mal trošku viac času, ale tak je fakt dobrý a preto je zaneprázdnený. Sťažovať sa určite nechcem.

A áno, majú tu veveričky. V campuse ich je fakt veľa. Takýchto:

http://youtu.be/WWnuXKh9wrM?t=3m59s

7. 9. 2013

Amerika, a americký futbal

Keby niekoho zaujímalo, bývam tu: http://goo.gl/maps/5ZTLZ. A zrejme prvé čo si všimnete, je štadión hneď vedľa. Počul som že ho vraj včera pred rokom komplet prestavali, a že býva vždy plný, bez ohľadu na to proti komu naši hrajú.

Tak som sa teda išiel pozrieť na otvárací zápas sezóny. Dozvedel som sa, že kapacita štadiónu je 63 000 ľudí. A naozaj bol plný, až na malé fliačky na asi horších miestach. Naši sú Golden Bears, alebo krátko Cal. V celkom campuse ale aj okolí je okolo toho fakt veľká mánia. Je tu obchod s oblečením s IBA tematikou tohto tímu. Logo tímu je všade na mydlách na záchodoch. Dokonca si z toho robia srandu v klinike (bear with us - majte strpenie - kým sa naučíme robiť s novým informačným systémom). Počul som, že toho kto študoval na UC Berkeley pár rokov sa dá ľahko spoznať. Pri slove GO, inštinktívne zakričí BEARS! A priznám sa, doteraz som také niečo nezažil, a bolo to dosť zaujímavé vidieť a byť malou súčasťou toho, ako na striedačku polovica štadiónu kričí GO, a druhá polovica BEARS. No ok, bolo tam aj trocha fanúšikov tých druhých, ale nie moc (v porovnaní so štadiónom).


Podarilo sa mi tiež zistiť, že naštartovať takú mexickú vlnu vôbec nie je ľahké. Takmer hneď vedľa mňa sa o to začali pokúšať nejakí chalani, tak som im začal pomáhať. Asi po troch minútach hučania a opakovaného štartovania vlny sa kúsok aj pohla, ale zastala pri malom sektore fanúšikov hostí. Tak sa ju potom skúšali rozbehnúť druhým smerom, ale to už sa nedalo zmeniť. Tak nič z toho nebolo.


No a hra... tá zo začiatku nebola moc zaujímavá. Po piatich sekundách prišlo prvé zranenie (?). Našťastie nie nijak vážne, nakoniec zranený odišiel po svojich. Prvú polovicu som začínal chápať o čo ide, a bolo to také divne ponaťahované. Našťastie to po druhej štvrtine trocha ožilo. Dobehla týmová kapela, pobehala po ihrisku, zahrala pár vecí od Maroon 5, lebo vraj študovali na UC Berkeley a pobrali sa zase späť na svoje prémiové miesta v hľadisku.



No v druhej polovici som už začal chápať o čo ide (nebudem vysvetľovať aby nevysvitlo že nezačal). Vedel som že hostia sú vraj teraz dosť dobrí a my sme trocha outsideri. No a po polčase sme vyhrávali, a hostia začínali byť trocha nervózni. A začínalo to byť zaujímavé, lebo mi to prišlo že sa naši začali viac snažiť keď to vyzeralo že by mohli aj vyhrať. No nakoniec naši smolne stratili... loptu? a hneď dali hostia touchdown, a vyrovnali. Ešte 8 minút pred koncom to bolo vyrovnané, a naši útočili ale pobabrali to a začali prehrávať. Hneď na to som zažil to, čo sa v Amerike deje často. Kopa ľudí sa postavila a začala odchádzať s tým že už tu aj tak neni čo vidieť. Nakoniec to bolo napínavé až takmer do konca a pri tom konci ma to už aj fakt začalo baviť. No prehrali sme, ale nevadí, domov som to nemal ďaleko.
Bolo to zaujímavé, povedzme, ale zaujímavé raz. Asi sa skoro nevyberiem znova. Možno ešte baseball by som mohol...


Trocha už začal viac preskúmavať okolie, a zažil som to čo v Amerike je vraj bežné, a v Európe v podstate vôbec nie je. Ulice sa tu menia veľmi rýchlo ako tak po nich kráčate. Veľmi veľmi rýchlo sa mení to ako špinavá ulica je, aké obchody tam sú, akí ľudia sú na ulici. Dokonca som videl People's Park, počul som o ňom že má meno podľa, hmm, no podľa seba. A je to pravda. Také miesto napr. v Bratislave neexistuje. No, teda, nie že by som všetky kontroloval, ale silno pochybujem že tam také niečo je. A tu je to 300-400 metrov od campusu. Campus je fakt super čistý moderný úhľadný neviem čo všetko. Keby je niečo takej úrovne na Slovensku, široké okolie toho je tiež pekné. Tu nie, a neviem si na to zvyknúť.

Napríklad v Petržalke som nikdy nemal pocit strachu večer na ulici, aj keď niektorí majú. Ale tu by som sa asi bál ísť po zotmení kus ďalej na juh od campusu. Ale zase je to možno len strach z neznámeho. Ale zase aj domáci vravia že ďalej na juh je to horšie. Ale zase možno je to len konšpirácia. Ale zase ani domáci tam nechodia. Ale zase naopak sever od campusu je úplný opak. Je to drahá štvrť, hlavne v kopci nad mestom. Je to skutočne krásna lokalita. Kopec je tak prudký, že každý dom tam má výhľad na záliv, no paráda je to. Ale domy tam stoja aj 8 miestne sumy... No dosť bolo zatiaľ, idem sa vyspať už je ráno, trocha cez víkend pocestovať a spať do práce.