Text

Pekný deň prajem

7. 4. 2014

Ked móže Ekvádor, mohli by sme aj my

Mám takého kolegu nového v kancelábrii, z Ekvádoru je.

Na pripomenutie, to je tá krajina čo má Galapágosy a je na rovníku.


Keď chlapec došiel, pomyslel som si že je asi starý jak ja, že skôr z lepšej ekvádorskej rodiny lebo je tak troška napapaný, a celkom veselý vyzeral byť.

Čoskoro som však zistil, že má 37 rokov, a došiel aj so ženou a dvoma deťmi. Vraj už pár rokov učí na univerzite v jeho rodnom meste, a prišiel sem si spraviť PhD.

Nešlo mi to celkom do hlavy, a tak mi vysvetlil, že ekvádorské vysoké školstvo je na tom zle. Že z jeho katedry matematiky, ak to tak viem preložiť, majú len dvaja ľudia PhD. A tak je to vraj všade v Ekvádore. Teda je aj strašne ťažké také PhD získať, nakoľko je málo ľudí čo by to mohli viesť.

A teraz pointa. Ekvádorská vláda sa rozhodla že to je zle, chce to zmeniť a dať tomu najväčšiu prioritu. Tak rozdáva 20 000 štipendií, aby si ľudia išli spraviť PhD von. 20 000 !!! Ak to nechápete, to je veľa, a ešte kus k tomu. A teda to štipko je udelené s tým, že potom tí učení ľudia musia do Ekvádoru vrátiť seba alebo to štipko.

A ono to nie je štipko aby prežili. Ak máš rodinu, tak zaplatia celej rodine dopravu, ubytovanie, a na vrch plat ktorý je na západe štandardom.

Joj, keby som nebol furt šťastný aj by mi bolo smutno že nič také nemáme na Slovensku. No, vlastne mali sme ale tak do 10 štipiek ročne.

1. 4. 2014

Neúspešný dobrovoľník

Tak som sa pred týždňom vybral dobrovoľničiť.

Nejaká charita alebo čo, sa chystala rekonštruovať časť chodníka na Schiehallion. Asi takto vyzerá z diaľky.


Aj sňahu tam bolo asi toľko. (mne sa tradične nepodarilo spraviť vlastné fotky).

No a toti ľudia zháňali dobrovoľníkov čo by im s tým prišli pomôcť. Tak som sa vybral autom s troma náhodnými ľuďmi zase do Highlands. Je to tam fajné. Malý Ford Ka šoférovalo dievča čo robí PhD v ľadovcológii, ak také slovo existuje. Spolu s ňou išiel jej spolužiak zo strednej, čo vyrastal kdesi na farme a nestaral sa asi o nič. Tak životne myslím. A štvrý vyučený kuchár z juhu Anglicka čo robil právnika. Vlastne ho sem poslala firma ako šéfkuchára a jeho to časom prestalo baviť tak šiel študovať právo.

No, keď sme rieku Tay prekročili na piatom mieste, bolo jasné že nejdeme úplne optimálnou cestou. Došli sme s fajným meškaním, no organizátorov sme predsa našli. A zistili sme že už nemajú žiadne nástroje. Tak sme si povedali že vylezieme hore, a pomôžeme keď sa vrátime.

Fajne bolo hore, cestou sme sa miestami prepadli po pás do snehu, a vrchol bol super. Bol síce celý v oblaku, a fúkalo, ale ten oblak bol dosť riedky. Takže keď sme chvíľu kukali do biela, zrazu sa v oblaku spravila veľká diera a videli sme aj ďaleké zasnežené vrcholy. A za 5 sekúnd to bolo zase tatam.

Celí nadšení sme sa vrátili po asi 4 hodinách dole, a zistili sme že všetci dobrovoľníci sú už tiež tatam. Aj s organizátormi aj s nástrojmi. A tak sme sa neúspešne ale spokojne vrátili domov.