Text

Pekný deň prajem

24. 2. 2015

Novje mláďenca príhodi a skúsenosťi

Som tu. Krajina nemožných pisoárov.

Kde? No tam kde sa voda v záchode vôbec netočí naopak. Ba priam sa netočí vôbec.

Už snáď tušíte, že som v krajine kde sa vás všetko snaží zabiť alebo aspoň poobkúskať. A keďže ja som ja, musel som si to ísť na vlastnej koži (doslova) odskúšať.

No ale pekne po poriadku. Porozprávam ten príbeh ako som šiel v Austrálii turistikovať s Fotovou mamou od začiatku. Áno, s pani Potočnou.


Intermezzo: 
Ospravedlňujem sa tým čo Fota nepoznajú. Ostatní sa už miesto tohto odstavca smejú. Len spomienka na neho vyčarí úsmev na každej tvári ktorá s ním mala tú česť. Keby som ho tu chcel popísať, minulo by mi to asi 13 blogov. Prvé 4 by som vravel o niečom inom. Ďalší, ktorý by som sľúbil o týždeň by mi trval dva mesiace. Potom by som zopár v zopár blogoch zhrnul prečo som to nestihol, a na zvyšok už zabudol.


Foto, matematik, ktorý jedného dňa zmizol. Až s neznámym odstupom času sme zistili, že je na Novom Zélande, a trénuje tam juniorov kajakárov. Cool.

Mal som sa zjaviť v Sydney, a tak som mu napísal, či je stále na Zélande, že by som ho reku prišiel pozrieť. On že reku nie, a že bude vtedy v Sydney. Býva až skôr za Sydney, a tak sme sa dohodli že sa stretneme a skočíme dakam do hôr.

Tak sa aj stalo. Stretli sme sa. (Seriózne). Vyzdvihol ma v piatok večer na vlakovej stanici a viezol ma kamsi ku vodáckemu areálu. Cestou mi porozprával, že teraz trénuje Švédskych juniorov, a že sem došli na zimu prípravu, a že vlastne došiel iba jeden a že má 24 rokov. Tak sme došli do skromného ale o to coolovejšieho príbytku, a ma tak predstavuje: Toto je Isak (po anglicky), toto je moja mama (po slovensky).

Došla ho pozrieť.

Potom Foto vravel, že on vlastne nemôže nikam ísť, lebo trénuje. A neskôr si spomenul že sú zajtra aj preteky a že tam musí byť. Tak že nás ráno dakam oboch hodí, a môžme ísť.

Do Blue Mountains sme išli. Je to taká skôr plošina, z ktorej na obe strany idú fajné kaňony. Pri Wentworth falls sme sa vyložili, s tým že uvidíme kto sa kam vydá. Vydali sme sa trocha spolu, a šli sme trocha dole. A videli sme hmlu.

Fotova mama

Spokojne som si s pani Potočnou pokecal, podozvedal som sa všeličo nové o rodine, ale najviac ma dostala otázka "A koľko mojich synov ty poznáš?"


Zase sa smejú.


Niekedy pred obedom sme sa na križovatke rozdelili, a šiel som do neznámej divočiny sám. Naozaj neznámej, mapu som nemal, a vyzerali byť všade po ceste mapky okolia tak reku že to bude ok. Vybral som sa za okraj mapy, kde bola taká cesta, a značka to Leura.

No, stratil som sa.

Podľa informácie od Fota to malo byť relatívne ďaleko. No, nebolo.

A tak keď som časom nejak stratil lesný chodník, a postupne sa ocitol na normálne na ceste, a na mieste kde som chcel byť, neuvedomil som si to. Tak som išiel ďalej smerom, ktorým to cca pokračovalo. Idúc popri tej ceste, hľadajúc odbočku  spať do lesa, som sa časom začal čudovať prečo po tej ceste nechodia autá. Trocha ma to štvalo, lebo som si chcel niekoho stopnúť a spýtať sa kam to idem. Asi po troch kilometroch tá cesta skončila. A nejaký chodník, s cedulou že bla bla, 185m. Za tých 185m skončil aj chodník, kaňon vpredu, kaňon vpravo, kaňon vľavo. A hmla.

Vodopád či oblakopád?

Tam som nechcel ísť. Tak si to reku odšlapem späť. Začnem ísť, a auto oproti. Hm, škoda že nie opačným smerom. O 15 sekúd už ide opačným smerom, a podarilo sa mi ho stopnúť. Babka sa tam aj s vnučkou na zadnom sedadle išla otočiť. Doteraz neviem prečo.

        "Kam ideš?" pýta sa.
        "Neviem," odpovedám, "nejaké rady?"

Nakoniec ma zaviezla do slepej uličky, ku cedule bez šípky ktorá tam mala byť aby som sa nevybral zlým smerom, že Leura Cascades. Poďakoval som a išiel som zle.

Nakoniec som sa tam dostal, a šiel kus dole do kaňonu. Malé mapky s malým okolím sa časom znova objavili, tak som sa šťastne vybral hlbšie ako som pôvodne chcel. No najskôr som sa trocha zhrozil ako obutí tu sú puberťáci schopní ísť na rande. Aha!!?!

Puberťáci

No ale bolo to super. Zišiel som do niečoho čo bolo oveľa viac dažďový prales ako hora/les. Furt tam po mne bliakali papagáje, a nejaké iné srandy čo som identifikovať nevedel. Asi 20 minút som po ceste počúval papagáje ktoré zneli ako kolečká od starého banského vozíka a aj ma celkom potešilo keď prestali.

Tam dole som sa vybral. Snáď nie tí z minulej fotky

Kúsok chodníka

Veľmi málo ľudí som tam dole stretol, tak som sa aj celkom tešil. Aj keď potom ma napadlo že to nemusí byť len dobre. Každopádne, keď som začal zase pomaly stúpať, skoro som sa dosral.

Všimol som si na boku dačo malé pricucnuté, zdalo sa mi že to je asi pijavica, ale nejaká malá (neskôr som zistil že nenacucaná). To bolo ešte v pohode. A hneď na to som našiel takú fakt veľkú nacucanú mi trčať z pupku.

Ja som sa tak zľakol že som vyskočil. Kedže som dosť flegmatik, a skôr sa v takých situáciach zvyknem smiať, dosť ma ten pocit prekvapil. Fakt som sa toho zľakol. Až tak že ma načisto opustila duchaprítomnosť a neodfotil som si to. Nejak som to zo seba dostal/vytrhol.

Three Sisters v zástupe

Keď som sa cez Giant Stairway (dosť morda) dostal hore, našiel som v hlavnej dedine ku ktorej som vyšiel daké informácie. Reku že takéto som mal, tri kusy, som to vytiahol, a že či mám dačo robiť aby som z toho neumrel.

        A oni že "ne, to je v pohode, ale nabudúce to nevyťahuj."
        Tváril sa ujo moc ľahostajne, tak "isto? Ale viete, ja nie som z Austrálie."
        "Hej, to je v pohode, aj tak to nabudúce nevyťahuj."

No dobre teda, skočil som na záchod, podozrievavo povyhrniem jeden noháv, a hneď 2 cm nad ponožkou dve dalšie. Turbo veľké. Nalepené na sebe jak tí sprostí puberťáci. Tak som to opatrne zase zhrnul a idem späť na informácie.

        "...aaaa čo mám teda robiť keď to nemám dávať preč?"
        "Nechaj ich kým sa nepustia samé."
        Pozerám naňho jak kôl do plota, "a nejaká iná rada by sa nenašla?"
        "No ešte ich môžeš posoliť, alebo keď máš cigaretu tak to môžeš pripáliť."

Nakoniec sme sa dohodli že mám ísť do lekárne a tam mi povedia, a dajú možno aj niečo ako soľ.

V lekárni že ne, soľ tam nedávaj, nechaj ich kým sa pustia samé. Vraj keď ich posolím, tak ich síce zabijem, a pustia sa, ale vyvracajú sa do mňa, a ktohoviekoho všetku krv spolu s tým. No dobre, aspoň argument. Vraj mám ísť na hotel, a počkať kým sa pustia sami a potom to nejak zmordovať a zahodiť. Upozorňujem, že to som sa ešte podozrieval že ich mám možno o dosť viac, lebo som sa pozrel len na minimálny kúsok tela medzi pásom a členkami, a hneď dve.

Tak keď som sa pýtal ako dlho to trvá, povedala mi že 10-15 minút. No boha, mal som chuť už všetkých tých austrálčanov zahlušiť aj ich zvieratami. Už to tam mám tak aspoň dve hodiny. Kukla na mňa lekárnička, neveriacky jak ja na ňu, že jej to mám ukázať. Trocha jej tie oči povyliezli, a priznala že je divné že sa ešte nepustili. Keď som spomenul že hotel je v Sydney, a bude mi to tam trvať aspoň 3 hodiny, zmenila názor, že to nemám ísť najskôr na ten hotel. Tak mi teda začala kresliť ako vyzerajú tie zuby čo to má, a ako ich niečím tvrdým a ostrým podobrať a vypáčiť, a dostať von. Povedala jednoznačné NIE keď som sa spýtal či mi to nechce dať dole ona. Vraj je to hnusné :D

Tak som nakoniec nabitý informáciami zašiel na verejné záchody, a keď som si dal dole gate, celý ščasný som našiel už len jednu. Kto by to bol povedal, že ma niekedy poteší že si nájdem na nohe pijavicu. Kým som sa s tým hral, zopár ľudí aj zabudlo že sa chcelo vyčurať a pobralo sa zase preč.

A tak spoznávam novú zem. Som zvedavý čo sa mi podarí zmajstrovať o týždeň.

P.S. Chcel som napísať aj o Sydney, ale nejak sa to natiahlo.
Tak, je tu fajn, ale na Edinburgh to nemá.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára